Nielenže si ľahko vystačíme bez Boha, dokonca sa pred ním aj schovávame, ako náš praotec Adam v stromovej záhrade. Každý máme svoje obľúbené krovie, kde sa pred ním aj pred sebou schovávame.

Múdry je ten, kto dokáže vyrieknuť tú časť pravdy, ktorú by nebolo vhodné prezentovať a ktorá je zamlčaná, nepoškodzuje a neprekrúca pravdu vyslovenú...

...Vedieť sa poďakovať, vedieť chváliť Pána za všetko čo pre nás robí, aké je to dôležité! A môžeme sa teda pýtať: sme schopní povedať ďakujem? Koľko krát si povieme ďakujem v rodine, v spoločenstve, v cirkvi? Koľko krát povieme ďakujem tomu, kto nám pomáha, kto nám je nablízku, a kto nás sprevádza životom? Často berieme všetko ako samozrejmosť! A to isté sa stáva aj s Bohom. Je jednoduché ísť k Pánovi a žiadať od neho niečo, ale vrátiť sa mu poďakovať... Preto Ježiš dôrazne poukazuje na nedostatok deviatich nevďačných malomocných: «Neočistilo sa ich desať? A tí deviati sú kde? Nenašiel sa nik okrem tohto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu?» (Lk 17,17-18).

...Svätý Otec vo videoposolstve komentuje tohtoročnú tému stretnutia: „Milosrdenstvo, cesta od srdca k rukám“. Ježišovo srdce, podobne ako srdce Dobrého Samaritána sa nechalo dotknúť biedou ľudí. Toto je podmienkou milosrdenstva ...

...„Jedna vec je mať dobré úmysly. To však ešte nie je milosrdenstvo, sú to dobré úmysly. Vložiť ruky do filantropie je jedna vec, niečo iné je milosrdenstvo... Je veľmi dobré (...) konať filantropiu, ale nie je to milosrdenstvo, to je iná vec. Milosrdenstvo je tá jednosmerná cesta, ktorou bieda prichádza k môjmu srdcu, ťaží moje srdce, pohne ním, a ktorá ním občas hýbe až tak, že srdce tak ako kompas sledujúci Severný pól nemôže zostať stáť, kvôli tomu, čo cíti.