Osobitným spôsobom sú Ježišovými adresátmi hriešnici, sú to chudobní duchom. Ježiš sa od nich nedrží ďaleko ako farizeji a zákonníci; jedáva a stoluje s nimi (Mk 2,13-17 atď).

„Prospeje nám zamyslieť sa: ٫Aký bude ten deň, keď sa ocitnem pred Ježišom? Keď sa ma spýta na talenty, ktoré mi dal, na to, čo som s nimi urobil; keď sa ma spýta, aké bolo moje srdce, keď sa sialo zrno? Bolo ako tá cesta alebo ako to tŕnie z podobenstiev o Božom kráľovstve? Ako som prijal Božie slovo? S otvoreným srdcom? Dal som mu vyklíčiť pre dobro všetkých a či potajme?“

Každý z nás bude teda v deň súdu stáť pred Ježišom, vystríha Svätý Otec opakujúc slová Lukášovho evanjelia: „Dajte si pozor, aby vás nezviedli“. A ten klam, o ktorom hovorí, je odcudzenie, ilúzia „žiť tak ako by sme ani nemali umrieť“. „Keď príde Pán, ako ma nájde? V očakávaní, alebo uprostred toľkých odcudzení života?“,.

...Skutočne Ježišovo kráľovstvo nie je z tohto sveta (por. Jn 18,36); ale práve v ňom, hovorí nám apoštol Pavol v druhom čítaní, nachádzame vykúpenie a odpustenie (por. Kol 1,13-14). Pretože veľkosťou jeho kráľovstva nie je moc podľa sveta, ale Božia láska, láska, ktorá je schopná dosiahnuť a uzdraviť každú vec. Z tejto lásky sa Kristus sklonil až k nám, prebýval v našej ľudskej biede, zakúsil náš najbiednejší stav: nespravodlivosť, zradu, opustenie. Zakúsil smrť, hrob, podsvetie. Týmto spôsobom náš Kráľ dosiahol až na hranice sveta, aby objal a spasil každého žijúceho. Neodsúdil nás, a ani si nás nepodmanil, nikdy neporušil našu slobodu, ale išiel cestou pokornej lásky, ktorá všetko prepáči, všetko dúfa, všetko vydrží (por. 1 Kor 13,7). Iba táto láska zvíťazila a naďalej víťazí nad našimi veľkými protivníkmi: hriechom, smrťou, strachom.

„Takto jasne hovorí Pán. Nedá sa vojsť do večného života iným spôsobom, než cez bránu, ktorou je Ježiš. [On] je brána nášho života a nielen večného života, ale aj nášho každodenného života.

...„Každý z nás môže upadnúť do rovnakého hriechu ako ľud Izraela, do rovnakého hriechu Jeruzalema: nerozpoznať čas, kedy sme boli navštívení. A Pán nás navštevuje každý deň, každý deň klope na naše dvere. Musíme sa teda naučiť to rozpoznať, aby sme neskončili v tej tak bolestnej situácii: ‚Čím väčšmi som ich miloval, čím väčšmi som ich volal, tým viac sa odo mňa odďaľovali‘. – ‚Nuž, ja som si istý v tom, čo robím. Chodím na omšu, som v istote...‘ – Spytuješ si každý deň svedomie v tomto ohľade? Navštívil ma dnes Pán? Pocítil som nejaké pozvanie, nejakú inšpiráciu nasledovať ho viac zblízka, urobiť skutok lásky, modliť sa o niečo viac? Neviem, k toľkým veciam nás Pán dennodenne pozýva, aby sa s nami stretol.“

Dnešnú katechézu venujeme jednému skutku milosrdenstva, ktorý všetci veľmi dobre poznáme, ale ktorý možno neuvádzame do praxe tak, ako by sme mali: trpezlivo znášať nepríjemné osoby. A tie jestvujú, nie je tak? Všetci sme veľmi dobrí v identifikovaní toho, kto je nám na obtiaž: stáva sa to, keď niekoho stretneme na ulici, či keď príde nejaký telefonát... Rýchlo si pomyslíme: „Ako dlho budem musieť počúvať sťažnosti, klebety, žiadosti či vystatovania tejto osoby?“ Niekedy sa stáva že nepríjemnou osobou je niekto v našej blízkosti, spomedzi tých najbližších, aj medzi rodinnými príslušníkmi je vždy niekto taký; nechýbajú ani na pracovisku; ba nie sme bez nich ani vo voľnom čase. Čo musíme robiť s nepríjemnými osobami? Veď aj my sme mnohokrát nepríjemní k druhým, no nie? Aj my... Prečo bol medzi skutky milosrdenstva začlenený aj tento skutok – trpezlivo znášať nepríjemné osoby?