Niektorí mŕtvy so sebou humor a dobro odnášajú, po odchode iných sa naopak ešte len objavujú.

...Tento štýl Boha, ktorý nás zachraňuje tým, že nám slúži a ponižuje sa, nás má v mnohom čomu naučiť. Očakávali by sme triumfujúce Božie víťazstvo; Ježiš nám naopak ukazuje to najpokornejšie víťazstvo. Pozdvihnutý na kríži, dovolí, aby sa zlo a smrť zúrivo naňho vrhli, zatiaľ čo on neprestáva milovať. Pre nás je ťažké prijať túto skutočnosť. Je to mystérium, ale znak tohto mystéria, tejto nezvyčajnej pokory, spočíva v sile lásky. V Ježišovej Pasche vidíme zároveň smrť i liek na ňu, a toto je možné vďaka veľkej láske, s ktorou nás Boh miloval, vďaka láske pokornej, ktorá sa ponižuje, vďaka službe, ktorá vie prijať stav sluhu. Tak Ježiš nielenže odstránil zlo, ale ho premenil na dobro. Nezmenil veci slovne, ale prostredníctvom skutkov; nie zdanlivo, ale v ich podstate; nie na povrchu, ale pri koreni. Urobil z kríža most smerujúci k životu. Aj my s ním môžeme zvíťaziť, ak si zvolíme slúžiacu a pokornú lásku, ktorá zostane víťaznou naveky. Je to láska, ktorá nekričí a nenanucuje sa, ale vie očakávať s dôverou a trpezlivosťou, lebo – ako nám pripomenula Kniha nárekov – «dobre je ticho čakať Pánovo spasenie» (3,26).

Kedy umiera duša? Vždy, keď nižší poriadok panuje nad vyšším poriadkom.

Kedy umiera duša? Vždy, keď nižší poriadok panuje nad vyšším poriadkom.

...Sme si vedomí tohto veľkého daru? Všetci sme Božími deťmi! Pamätáme si, že v krste sme prijali „pečať“ nášho nebeského Otca a stali sme sa jeho deťmi? Aby som to povedal jednoducho: nosíme Božie priezvisko, naším priezviskom je Boh, pretože sme Božie deti. Tu je koreň povolania k svätosti! A svätí, na ktorých si dnes spomíname, sú práve tí, ktorí žili v milosti ich krstu, zachovali „pečať“ neporušenú, keď sa správali ako Božie deti, usilovali sa napodobňovať Ježiša. A teraz dosiahli cieľ, pretože konečne „vidia Boha takého, aký je“.

Druhou osobitnou charakteristikou svätých je to, že sú vzormi, hodnými nasledovania. Dajme pozor: nie iba tí kanonizovaní, ale svätí, takpovediac „zo susedného vchodu“, ktorí sa s Božou pomocou usilovali praktizovať evanjelium vo všednosti ich života. Týchto svätých sme stretli aj my. Azda sme ich niektorí mali v rodine, prípadne medzi priateľmi a známymi. Musíme im byť vďační, a predovšetkým musíme byť vďační Bohu, že nám ich daroval, že ich dal do našej blízkosti, ako živé a nákazlivé príklady spôsobu ako žiť a zomrieť vo vernosti Pánu Ježišovi a jeho evanjeliu. Koľko dobrých ľudí sme poznali a poznáme. A povieme si: „Nuž, táto osoba je svätec!“ Tak to povieme, napadne nám to spontánne. Toto sú tí svätci zo susedného vchodu, tí nekanonizovaní, no ktorí žijú s nami.

Čisté srdce, to je slobodné srdce, srdce, ktoré nie je urážlivé ani zvrátené. Je to srdce, ktoré nie je dvojznačné, dvojzmyselné. V čistom srdci je istá priamosť, a zároveň plameň, vrúcnosť.