„Čo zostane? Ruiny, tisíce detí bez vzdelania, toľkí nevinní mŕtvi. Toľkí! A toľké peniaze vo vreckách obchodníkov so zbraňami. Ježiš raz povedal: ‚Nemožno slúžiť dvom pánom: buď Bohu, alebo bohatstvu.‛ Vojna je práve tá voľba bohatstva: ‚Vyrábajme zbrane, takto sa ekonomika trochu stabilizuje, a udržíme si ďalej náš prospech‛. Je tu jedno ošklivé slovo Pána: ‚Zlorečení!‛ Pretože on povedal: ‚Požehnaní tvorcovia pokoja!‛ Títo, čo pracujú pre vojnu, čo vytvárajú vojny, sú zlorečení, sú to zločinci. Vojna sa dá ospravedlňovať – v úvodzovkách – veľkým množstvom dôvodov. Ale keď je celý svet, tak ako dnes, vo vojne – celý svet, je to svetová vojna, po kúskoch, tu, tamto, tam, všade... niet tu ospravedlnenia. A Boh plače. Ježiš plače.“

A zatiaľ čo obchodníci predávajú zbrane, sú tu ľudia, ktorí pre pomoc človeku obetujú život, pokračoval pápež František. Tak ako to robila „ikona našich čias“, Matka Tereza z Kalkaty. A aj proti nej by sa s cynizmom mocných dalo povedať: „Nuž, čo také urobila tá žena? Stratila svoj život pomáhajúc ľuďom zomrieť? - Cesta pokoja sa nestretá s pochopením...“ Svätý Otec v závere homílie odporúčal prosiť o milosť plaču:

Viete, čo znamená v preklade Zachej? Slovo pochádza z hebrejčiny a znamená čistý, nevinný. Teraz si predstavte, že človek s týmto životným príbehom sa volá pán čistý.

Tvoj stred nie je v tebe, ale v Kristovi.

...Naším konečným cieľom je stretnutie so vzkrieseným Pánom. A ja by som sa vás chcel opýtať: koľkí z vás máte toto na pamäti? Raz príde deň, keď sa stretneme s Pánom z tváre do tváre. A toto je naším cieľom: toto stretnutie. Neočakávame nejaký čas alebo nejaké miesto, ale ideme v ústrety jednej osobe: Ježišovi. Preto otázkou nie je „kedy“ nastanú varovné znamenia posledných čias, ale to, aby nás našiel pripravených na stretnutie. A nejde ani o to, aby sme poznali, „ako“ sa tieto veci uskutočnia, ale „ako“ sa máme správať, dnes, pri ich očakávaní. Sme povolaní žiť prítomnosť a stavať našu budúcnosť s pokojom a dôverou v Boha. Podobenstvo o figovníku, ktorý vzchádza ako znamenie blížiaceho sa leta (porov. v. 28-29), hovorí, že perspektíva konca nás neodvracia od prítomného života, ale poukazuje nám na naše dni pod zorným uhlom nádeje. Je to tá cnosť, ktorá sa žije veľmi ťažko: nádej, najmenšia z cností, ale zároveň najmocnejšia. A naša nádej má tvár: tvár vzkrieseného Pána, ktorý príde „s veľkou mocou a slávou“ (v. 26), to znamená, že zjaví svoju ukrižovanú lásku premenenú vo vzkriesení. Víťazstvo Ježiša na konci čias bude víťazstvom Kríža, dôkazom, že obetovanie seba samých z lásky k blížnemu na pripodobnenie sa Kristovi je jedinou víťaznou mocou a jediným pevným bodom uprostred zmätkov a tragédií sveta.

Každý deň zdanlivo dobrí ľudia sa správajú zle a zomierajú; ale zdanlivo zlí ľudia sa obrátia a žijú.

..„Samotný Boh je tou najväčšou krásou“. Hovorí to aj žalm: „Nebesia rozprávajú o kráse Boha“. Problémom človeka však je, že často sa klania tomu, čo je len odrazom tejto nádhery a čo aj tak jedného dňa vyhasne. Alebo ešte horšie, že posluhuje ešte prchavejším pôžitkom.

Svätý Otec v homílii zdôraznil dva druhy modlárstva, do ktorých môže upadnúť aj ten, kto má vieru. Prvé liturgické čítanie (Múd 13,1-9) a žalm (19,2-3.4-5) hovoria o „kráse stvorenstva“, avšak zdôrazňujú aj pochybenie „tých, čo pri týchto pekných veciach nie sú schopní hľadieť na to, čo je za nimi, čiže transcendentnosť“, povedal pápež. To, čo v sebe tento postoj skrýva, nazval pápež František „modloslužba imanencie“. Takto sa človek pristaví pred nejakou krásou, no bez preniknutia k tomu, čo je za ňou: