...Dnes mnoho sociálnych kontextov kladie prekážky rodinnému spolunažívaniu v radosti. Je to pravda, dnes to nie je ľahké. Potrebujeme nájsť spôsob ako ho obnoviť: pri stole spolu hovoriť, navzájom sa pri stole počúvať. Nie mlčanie, také, ktoré nie je mníšskym silenciom, ale egoistickým mlčaním: každý je upätý na to svoje, na televíziu či na počítač... a spolu sa nehovorí. Nie, žiadne takéto mlčanie. Obnovme túto rodinnú vospolnosť, a to aj prispôsobenú dobe. Ako sa zdá, radostné spolužitie sa dostalo do kategórie kúpy a predaja, ale takto sa stáva niečím odlišným. Požívanie jedál už nie je naďalej symbolom spravodlivého delenia sa s dobrami, ktoré nenechá bokom toho, komu chýba tak chlieb, ako aj citové prejavy. V bohatých krajinách nás to vedie k míňaniu na nadmernú konzumáciu a potom opäť míňame, aby sme sa dali do poriadku z toho, čo sme prehnali. Takýto nerozumný „obchod“ odvracia našu pozornosť od skutočného hladu tela i duše. Keď nie je radostné spolužitie, vládne egoizmus, každý myslí na seba. Tým viac, keď reklama zredukovala hlad len na chuť dať si niečo pod zub a na túžbu po sladkostiach. Zatiaľ čo mnohí, premnohí bratia a sestry zostávajú odlúčení od stola. Je to tak trochu na hanbu, nie?

Hľaďme na tajomstvo eucharistickej hostiny. Pán láme svoje Telo a vylieva svoju Krv za všetkých. Skutočne niet rozdelenia, ktoré by mohlo vzdorovať tejto sviatostnej obete; iba postoj falošnosti, spolupáchateľstva so zlom môže vylúčiť z účasti na nej. Každé iné vzdialenie sa nie je schopné vzdorovať bezbrannej sile lámaného chleba a lejúceho sa vína, sviatosti jediného Pánovho Tela. Živej a životodarnej zmluve kresťanských rodín, ktorá predchádza, podopiera a objíma  v  dynamizme svojej pohostinnosti každodenné námahy i radosti, spolupracuje s milosťou Eucharistie, ktorá je schopná vytvárať spoločenstvo, ktoré je neustále nové, svojou silou začlenenia a spásy.

Čo je to viera?

Utrpenie vo svete nám umožňuje poznať odpornosť sveta bez Boha, najlepšieho Otca, ktorého ľudia odmietli, ale ku ktorému sa môžu vrátiť.
Láska dobrých pozemských otcov je čiastočným priblížením Božej otcovskej lásky...

Niektorí ľudia majú súťaživosť priamo v žilách. Túžba vyhrávať a byť "dobrým" v niečom je silným hnacím motorom v ich činnostiach. Niekedy aj naša predstava o posledných veciach nášho života je predstavou o behu, kto, kedy, akým spôsobom podáme čo najlepší výkon, aby sme dosiahli "NEBO."Veď predsa ja sa tam musím dostať. Musím byť blahoslavený, a zaujať moje miesto, ktoré som si zaslúžil. Dnešný Ježišov spolustolujúci sa snažil nájsť spôsob, akým si zaslúži účasť na hostine v Božom kráľovstve. Ale tu je omyl. Omyl v jeho predstave. A možno i v našej. Ono totiž nejde o zásluhu. Lebo i my často prehliadame veľké milostivé časy nášho navštívenia. Sme tak rozlietaní, že musíme kadečo postíhať a to dôležité nám unikne. Boh ak nás skúša, tak nie v tom, či nás zlomí, alebo že koľko vydržíme. On nás skúša, či naša slepota dokáže vidieť ďalej ako je naša predstava. Naša predstava nás často zavádza. Lebo nejde o výkon, ide o milosť. Boh bude skúšať ďalej. Bude sa snažiť nám "otvoriť" oči. A keď si to nevšimneme, pozve iných, ktorí už budú musieť prísť, lebo ak už oni nepochopia lásku, budú veľmi trpieť. Že nestihli čas navštívenia - hostiny.