Skutočný príbeh o dvoch bratoch, ktorí naposledy keď sa videli, povedali si pár „neodpustiteľných“ vecí, ako hovorí sám Alvin. Keď si však Alvin uvedomí, že im obom už nezostáva veľa času, rozhodne sa prekonať svoju pýchu a vyberie sa za bratom Leylom, aby sa s ním zmieril. Film o tom, ako zloba, samoľúbosť a alkohol rozvracajú vzťahy aj medzi súrodencami, ale tiež film o tom ako láska a odpustenie dokážu rany hojiť.

Ľúto mi je ohavnosti a neprávosti,
čo srdce moje unáša do temnôt.
Hanba zaslúžilo zničí všetky milosti
a mne už zostáva iba plač a bôľ.
-
Zahanbenie a pokorenie tela svojho –
strach zo škrípania zubov rýchlo mocnie.
Ohavnosť veľká spustošenia srdca môjho
kričí z prachu hrozivých pekiel: „Och nie!“
-
Milosrdný a Spravodlivý Boží Svätý!
Netrestaj ovcu zblúdilú a márnotratnú.
Vezmi ju do svojho náručia ako predtým
a urob ju opäť prevzácnou láskou šťastnú.
-

Drahí moji čitatelia, keď filozof Immanuel Kant (1724 – 1804) predstavil svoje vyše osemstostranové dielo „Kritika čistého rozumu“, tak francúzski a nemeckí osvietenci nadobudli intenzívny a pre nich veľmi príjemný pocit, že všetky dôkazy Božej existencie známe ako ontologické, ale aj iné scholastické dôkazy, že všetka táto práca predošlých generácií je takpovediac poprená a zdrvujúco zaprataná do hrobu. Tak sa otvorili cesty anglosaskému deizmu a francúzskemu ateizmu úplne dokorán. Deväťnáste storočie sa následne stalo storočím ateistických filozofických smerov a romantizmov obracajúcich pohľad od Boha len na človeka a na rozvoj jeho búrlivého kapitalizmu živiaceho spotrebiteľské chúťky v koloniálnych impériách.

Filozofi a myslitelia od vydania Kantovej kritiky (1781) až do vydania „Logiky vedeckého skúmania“ (1934), o ktorej bude reč nižšie, dúfali, že metafyziku porazili. Že ju odsunuli do sveta fantasmagórií, nezmyslov, dialektických ilúzií a absurdných hlúpostí, ktoré zdravý rozum „pozitivistu“ (teda akože človeka, čo verí vo vedu, a nie v Boha a v metafyziku) šmahom ruky odmietne. Metafyzika sa zaoberá „svetom“, čo je poza bežnú fyziku, teda svetom deduktívne odvodzovaných systémov, ktoré spoznávame len z rozumu, a nie zo skúsenosti. A tento svet ani skúsenosťou overiť nemôžeme. Patrí sem aj Boh, aj náboženstvá, ktoré pridávajú k metafyzike ešte aj lesk „Božieho zjavenia“. Drahí čitatelia, „to veda je kráľovnou“, hovoria pozitivisti 19. a 20. storočia. „To veda overiteľná zmyslovou skúsenosťou je realita! A nie fantazijné báchorky o Bohu a čo my vieme, čo si ešte metafyzici vysnili...“ Metafyzika, a s ňou aj naše „vedecky nie dobre overiteľné“ kresťanstvo, dostali tvrdú ranu.

Aspoň tak sa do roku 1934 myslelo. A potom sa niečo stalo... Drahí čitatelia, na scénu prišiel KARL POPPER.

Rakúsko-americký matematik a logik svetového formátu Kurt Gödel (1906 – 1978) okrem iného vo svojej pozostalosti zanechal – Kantovým slovníkom vyjadrené – ONTOLOGICKÝ DÔKAZ BOŽEJ EXISTENCIE, kde sa usiloval formalizovať predchádzajúce ontologické dôkazy sv. Anzelma, prípadne Descarta a vyhnúť sa pritom Leibnizovým a Kantovým kritikám. Je to skutočne pozoruhodné dielo majstra logiky a dobrého priateľa Einsteina. Keďže však je toto dielo písané ťažkým jazykom „modálnej logiky druhého rádu“ (a teda aj pomocou tzv. logických formúl), tak je mnohým z nás neprístupné, najmä ak neštudujeme logiku, filozofiu, matematiku a podobne. A to je dôvod, prečo som sa rozhodol Vám, christneťáckym čitateľom, predstaviť tento dôkaz takpovediac „po lopate“ – aby aj tí z Vás, ktorí logiku, matematiku alebo filozofiu neštudujete, ste mohli nahliadnuť do geniality tohto majstrovského „ontologického“, axiomaticko-deduktívneho dôkazu. Pokúsim sa teda byť čo najzrozumiteľnejší a logické formuly (čiže logické formalizované vyjadrenia resp. „skratky“) zobrazovať len pre zaujímavosť a prednosť dám slovnému výkladu. Dúfam, že Vás následne Gödel nadchne a povzbudí Vášho intelektuálneho ducha. :-)

Prosím zároveň, že keď zhliadnete celý článok, aby Vás tie logické formuly a skratky neodradili – naozaj všetko je dostatočne vyložené slovne, takže aj bez pochopenia formúl Gödelov dôkaz takmer naisto pochopíte. ;-) Ospravedlňujem sa za neobyčajne veľkú dĺžku článku, ale ak mám všetko vysvetliť „po lopate“, tak to musí ísť na úkor stručnosti.

Nedávno sa skončilo vianočné obdobie, počas ktorého sme si pripomenuli jednu veľkú, ba priam obrovskú pravdu viery – Boh sa stal človekom. To ma priviedlo k zamysleniu nad tým čo to vlastne Boh podstúpil, keď sa stal jedným z nás.

Snáď v celej histórii kresťanstva je táto diagnóza aktuálna. U nás na Slovensku je badateľná práve medzi katolíkmi, presnejšie u väčšiny z nich, ktorí sa k tejto cirkvi hlásia. Budem sa venovať tomu, ako sa ich morálne a celkovo duchovné uvažovanie podobá na skutočnú schizofréniu, minimálne vo viacerých jej prejavoch. Pre istotu by som ešte uviedol, že sa nejedná o schizofréniu charakterizovanú v učebniciach medicíny, ale podobnosť je veľká, posúďte sami.

Blížia sa nám voľby do Európskeho parlamentu a členovia EÚ si dali silné predsavzatie ratifikovať vo svojich národných parlamentoch už dobre známu Lisabonskú zmluvu. Môj tatino síce nie je profesionálny analytik, ale intelektuálna diskusia s ním na tému Lisabonskej zmluvy priniesla svoje hojné ovocie – a ja by som Vám, drahí čitatelia, chcel stručne zhrnúť výsledok našich rozhovorov.

V Európe máme aj skeptikov, aj nadšencov, aj vyslovene odporcov EÚ. Ja som skôr nadšenec, ale ak nahliadnem do Lisabonskej zmluvy, stávam sa skôr skeptikom „klausovského“ typu. Pozrimeže sa na Lisabonskú zmluvu z viacerých strán – pozrime si názor skeptika, nadšenca a odporcu. Ja k ním pridám ešte aj názor kresťana. A utvorme si následne svoj vlastný názor. :-)