Dnes by už málokto riskoval, ak by chcel postaviť vysokú stavbu bez hromozvodu. V búrkach priťahuje blesky a dom robí bezpečným. Je známym sociologickým javom, že aj spoločnosť, menšia, či väčšia, hľadá podvedome hromozvod. Vtedy, ak je v ohrození. Už niekoľko rokov je takýmto ohrozením pedofília. Ohavný čin dospelých, ktorí si svoje sexuálne úchylky vybíjajú na malých deťoch. Každý jeden z takýchto skutkov je nutné brať so všetkou vážnosťou.

Cirkev a ľudia, ktorí ju tvoria sú najvďačnejším objektom pre bulvár, ale často sa do nej a nich "obujú" aj serióznejšie média. Veď kopnúť si do niekoho je v súčasnosti módou.

Veľa rozruchu, zneistenia, zmätku a pohoršenia spôsobilo jednanie troch mladých kňazov a jedného diakona, a ich následná exkomunikácia v januári roku 2010. Áno, chceli oprávnene poukázať na to, ako sa ustupuje od evanjelia a apoštolského učenia, a to nielen medzi laikmi, ale žiaľ, aj v konaní či hlásaní niektorých biskupov a kňazov. Poukazovali najmä na príklady biskupa z Ukrajiny, Írska, Nemecka. Vytvorili teda výzvu s niekoľkými bodmi, ktoré im mali slovenskí biskupi podpísať, inak ich budú považovať za heretikov.

Drahí čitatelia, tento článok je reakciou na nemeckého teológa Ewalda Franka, ktorý propaguje vo svojej knižke „Tradičné kresťanstvo – Pravda alebo klam?“ takú formu kresťanskej viery, ktorá by bola v jeho slovníku očistená od helenistických a filozofických nánosov, ktoré sa na početných ekumenických konciloch počas dejín nahromadili a vytvorili pestrú mozaiku pomerne komplikovanej dogmatiky. Tá totiž vraj nemá nič spoločné s prvotným kresťanstvom Ježiša Krista, resp. s Bibliou. O tom ale inokedy.

Hlavnou témou sa mi stali jeho „informácie“, že práve cez Rímske impérium (rozumej „cez Rímskokatolícku cirkev“) bude pôsobiť alebo možno už aj pôsobí Antikrist. Podľa apokalypsy sv. Jána má v blízkej dobe nastať prenasledovanie tých skutočných kresťanov (rozumej „tradičných, biblických kresťanov“), pričom zdrojom prenasledovania bude sám pápežský stolec plný falše a hriechu.

Tieto myšlienky, ktoré som si čítal dnes v autobuse cestou do školy, na mňa hlboko zapôsobili v tom negatívnom zmysle slova, a preto sa nezdržím reakcie.
-

Siedma veľkonočná nedeľa a masmédiá

Siedma veľkonočná nedeľa bola 43. dňom spoločenských masovokomunikačných prostriedkov, ktorý je nám už tradične daný do pozornosti posolstvom pápeža a sprevádzaný v katolíckych kostoloch zbierkou na katolícke masmédiá a mediálne projekty KBS. Keďže sa možno i naše eurko pripojilo k masmediálnej zbierke, je na mieste otázka zmyslu takéhoto nedeľného akcentovania masmédií a komunikačných prostriedkov: je to snaha byť in a zároveň získať potrebné financie (manželstvo z rozumu), alebo skôr vyjadrenie skúmania znamenia čias a toho, čo Duch hovorí cirkvám (por. Zjv 1-3, manželstvo z lásky).

Je obvyklé zočiť, že kresťanská kultúra sa formovala mimoriadne pomaly, ba až neočakávane bez jasného vplyvu, pričom od konca stredoveku a rozpadu feudálnych spoločností môžeme badať budovanie autonómie kultúrneho prvku v európskom povedomí – autonómie voči náboženstvu. K tomu prispelo rozštiepenie západného kresťanstva v čase reformácie, kolonializmus a nepochybne práve osvietenstvo a osvietenské revolúcie (obzvlášť Veľká francúzska revolúcia). Výsledkom tejto autonómie je prekvapenie mnohých turistov z Ázie, ktorí nerozumejú tomu, ako málo sú európske povedomie a životný štýl poznačené kresťanstvom.

Kresťan je v zmysle evanjelia povolaný vnášať do spoločenských problémov nadprirodzenú hodnotu osobného kresťanského vzťahu, nazývaného „láska“, a premeniť ho na spoločenský étos, v dôsledku ktorého sa vyformuje špecifické spoločenské zriadenie – kresťanské spoločenstvo. (porov. CSONTOS, L.: Úvod do filozofie kultúry. Bratislava : Aloisianum, 1996, s. 165.) Do akej miery je v dnešnej Európe priestor pre zriadenie kresťanského spoločenstva? Aké má evanjelium možnosti?
-

Tak, toto cítim ako bolestivú tému pre katolícku Cirkev – mnohí neveriaci a ateisti totiž zastávajú takýto názor. Aj Dr. House sa v jednej svojej epizóde tak vyjadril, že Cirkev stavia na strachu z Božieho trestu za hriech, a tak ovláda svoje ovečky. Strach z Božieho trestu za porušenie hriechológie ako impozantný nástroj manipulácie s obrovskými masami. To je, myslím, bolestivá téma, lebo to tak niekedy naozaj vyzerá. Ale pozrime sa na túto problematiku bližšie, ako sa má vec naozaj. Hm.

Badám tu dve roviny strachu z Božieho trestu. Jedna rovina je tvorená vyhrážkou cirkevného predstaviteľa (kňaza, rehoľníka, rehoľníčky, katechétu), že ak bude „ovečka“ toto a ono robiť, alebo toto a ono nerobiť, tak ju Boh potrestá, alebo možno priam zatratí a skončí tak v pekle. Druhá rovina je úzkostnou konštrukciou samotnej „ovečky“, ktorá na základe vlastného svedomia očakáva všade Boží trest, bojí sa konať tento a tamten hriech a – keďže je prirodzene hriešna – žije neustále v blízkosti mučivého nebezpečenstva v podobe zatratenia. A samozrejme aj takáto úzkostná konštrukcia je vyprodukovaná takpovediac „kresťanskou výchovou“.
-