„Cirkev vždy rešpektuje a podporuje politickú slobodu a zodpovednosť občanov.“ (Katechizmus katolíckej Cirkvi, 2245)

„Nech (Cirkvi) je vždy a všade dovolené hlásať v naozajstnej slobode vieru, učiť svoju náuku o spoločnosti, nehatene plniť svoje poslanie medzi ľuďmi a vyniesť mravný úsudok aj o veciach týkajúcich sa politického poriadku, keď si to vyžadujú základné práva človeka alebo spása duší, používajúc všetky a výlučne tie prostriedky, ktoré sú v zhode s evanjeliom a zodpovedajú dobru všetkých podľa rozličných časových okolností a pomerov.“ (past. konšt. Gaudium et spes, 76)

„Je veľmi dôležité, najmä v spoločnosti pluralistického typu, mať správny názor na vzťahy medzi politickým spoločenstvom a Cirkvou, a robiť jasný rozdiel medzi tým, čo jednotliví alebo organizovaní veriaci podnikajú vo svojom mene ako občania, dajúc sa viesť svojím kresťanským svedomím, a čo konajú v mene Cirkvi vedno so svojimi duchovnými pastiermi.“ (past. konšt. Gaudium et spes, 76)

„A Ježiš im povedal: Čo je cisárovo, dávajte cisárovi, a čo je Božie, Bohu.“ (Mk 12,17)

„Za rozumných považujeme len tých, ktorých názory sa zhodujú s našimi.“
-
Nedávno sa na christneťáckom chate viedla búrlivá diskusia na túto tému. Ja som sa nezapojil, bol som iba divák, pretože som svoj názor ešte nemal premyslený, ale o to viac ma to donútilo nad touto témou rozmýšľať a spraviť si konečne názor. Ten tu chcem teraz prezentovať. :-)

Vypísal som päť citátov, jeden z Katechizmu, dva z pastorálnej konštitúcie Gaudium et spes z Druhého vatikánskeho koncilu, jeden z Markovho evanjelia a jeden z istého humoristického časopisu, pričom verte, že aj tento posledný citát tu má svoje opodstatnenie. Sledoval som nimi určitý cieľ – a síce budem týmito citátmi podporovať svoj pohľad na vzťah Cirkvi ku štátnej alebo regionálnej politike (lat. sapientia civilis).
-

Snáď v celej histórii kresťanstva je táto diagnóza aktuálna. U nás na Slovensku je badateľná práve medzi katolíkmi, presnejšie u väčšiny z nich, ktorí sa k tejto cirkvi hlásia. Budem sa venovať tomu, ako sa ich morálne a celkovo duchovné uvažovanie podobá na skutočnú schizofréniu, minimálne vo viacerých jej prejavoch. Pre istotu by som ešte uviedol, že sa nejedná o schizofréniu charakterizovanú v učebniciach medicíny, ale podobnosť je veľká, posúďte sami.

„Anjel smrti“ – Dr. Josef Mengele – ktorý poslal v nacistickom Osvienčime do plynovej komory vyše 400 tisíc Židov a pred ich smrťou na nich robil morbídne experimenty, sa raz vyjadril, že na svete sú len dva národy, ktoré môžu vládnuť svetu. Nemci (vtedy Árijci) a Židia. Tým sa odlišoval od essesákov, ktorí židovskú krv považovali za absolútne bez dôstojnosti a ceny. Ale „keďže ja som Nemec, tak musím proti Židom, našej konkurencii, bojovať...“ (1). A tak bojoval. Určite sa zhodneme, že holokaust je vyvrcholením stáročného prenasledovania Židov, pričom nesmieme zabúdať na veľké množstvo menších pogrôm počas dejín.

Môj obľúbený filozof Friedrich Nietzsche – obľúbený nie vďaka jeho názorom, ale vďaka jeho originalite a štylistickému talentu – napísal v jednom svojom diele, že Židia sú najpozoruhodnejší národ svetových dejín. (2) A ja, drahí čitatelia, nejak s touto myšlienkou koketujem. Pravda, Nietzsche obvinil Židov, že zvrátili morálku a postavili ju na hlavu, ale napriek tomu ich neskrývane vždy obdivoval pre ich nevšednú silu prežiť za každých okolností. A keby len prežiť! Oni majú dokonca úžasnú chuť k moci a vedia svoj kolosálny pud sebazáchovy priam čarovne zúžitkovať. ;-)

Vedci z americkej Arizonskej univerzity odhadujú, že 20 až 60 percent hviezd podobných nášmu Slnku má vo svojom okolí vysokú pravdepodobnosť sformovania podobnej planéty ako naša Zem. Ďalší astrofyzici sa domnievajú, že v našej galaxii by mohli jestvovať dokonca státisíce planét, na ktorých by sa mohol vyvinúť život. Hoci je ľudstvo so svojimi vedeckými teóriami a technológiami ešte stále „mladé“ (musíme si to priznať), otázka jestvovania mimozemského života je zaujímavou výzvou aj pre súčasnú éru a v jej kontexte aj pre súčasného kresťana. Preto som sa ako veriaci rozhodol z čírej zvedavosti nad tým trošku zamyslieť, a to najmä ak by sme predpokladali jestvovanie mimozemskej civilizácie.

Urobili sme krásnu cestu.Posledná večera od Leonarda(Milano),Lurdy,Garabandal,sv.Jakub v Santiagu de Compostella a Fatima.Bolo to náročná cesta.Na prvej polovici sme kŕmili Ducha a na druhej sme niečo dopriali aj telu.Bola to náročná púť a naozaj sme si na nej pripadali, ako súčasť veľkej putujúcej riavy národov.Na viac ako 7000km ceste sa nám prihodilo toho mnoho a možno bude príležitosť,všetko to opísať.K tomuto príspevku ma skôr vedie fakt,že sme si uvedomili,že Garabandal, resp. San Sebastian de Garabandal a zjavenia v ňom nie sú pre ostatných tak známe,ako pre nás, ako je Medžugorje a pod.Rád by som Vás povzbudil,aby ste si o tomto zaujímavom mieste, kde sa Boh prostredníctvom svojej Matky dotkol nielen ľudských sŕdc, kde nielen zanechal stopy, ale kde zjavil aj veľmi silné proroctvá, dočítali viac. Na internete je materiálu dosť na to,aby ste si utvorili obraz o tom,čo sa tam stalo.O tom Vám nechcem rozprávať. Chcem Vám skôr sprostredkovať svedectvo o tom kraji a o ľuďoch.Na otázku,či to nie je klamstvo, sme si odpovedali rýchlo.Je to o viere.Stalo sa to v 70 tych rokoch.Všetko čo bolo dievčatám zjavené sa má stať a stalo sa za ich života.Sú to moje rovesníčky, tak, ak sa má všetko stať za ich života,tak možno aj za môjho.Tu je prvý,samozrejme viac pozemský motív.Ale od detstva ma drží v napätí.Prečo by som to zakrýval.A myslím,že keď si prečítate viac, zaujme aj Vás.http://www.ourlady.ca/translations/Slovak/VarZazrak.htm

Nedokážem pochopiť jedu vec. Ako je možné, že práve tie isté skupiny ľudí, ktoré kedysi húfne išli za Ježišom, dnes nechcú mať s Cirkvou nič spoločné? Ako je možné, že ľudia s tými istými hriechmi a životnými osudmi aké mali zástupy kráčajúce za Ježišom, dnes nechcú o Cirkvi a kresťanstve ani len počuť? Kde sme my kresťania urobili chybu?

Zámerne som si vypožičal názov známeho českého filmu v deň, v ktorom sa osobitným spôsobom zamýšľame nad úlohou médií a informačných technológií v živote Cirkvi.

To, čo v intenciách Svěrákovho filmu dotváralo úsmevný kolorit príbehu hlavných protagonistov, pomaly a iste zostupuje z filmového plátna do každodennej reality dnešného človeka.

Skúsme sa teda pozrieť, či toto zostupovanie z filmového plátna je len o počítači s chybnou elektrónkou a humornou story, alebo o niečom hlbšom a silnejšom - o niečom, čo nielen zasahuje, ale i pretvára naše životy...