Svätý Otec komentoval Ježišove slová z evanjelia o chudobnej vdove, ktorá hodila do chrámovej pokladnice dve drobné mince (Lk 21,1-4).

„Je to výzva k štedrosti. A štedrosť je vecou každodennosti. Musíme nad tým uvažovať: ako byť štedrejším voči chudobným, voči núdznym ..., ako im môžem viac pomôcť? – „Veď viete, otče, že my ledva vyžijeme od výplaty k výplate.“ – Ale nejaké tie mince ti nezvýšia? Premýšľaj: dá sa prejaviť štedrosť aj s nimi. Uvažuj. Drobné veci: prejdime sa napríklad po našich izbách, po našich šatníkoch. Koľko párov topánok mám? Jeden, dva, tri, štyri, pätnásť, dvadsať... Každý to môže povedať: trochu priveľa. ... Poznal som monsignora, čo ich mal štyridsať... Nuž ak máš toľko topánok, daruj polovicu. Koľko mám odevov, čo nepoužívam alebo ich použijem raz za rok? To je spôsob, ako byť veľkodušnými, darovať to, čo máme, podeliť sa.“

Často nie sme so svojím životom spokojní. Zároveň však máme strach niečo meniť, skoncovať s dôverným a odvážiť sa k vnútornému a vonkajšiemu prevratu.

Jezuita, páter John F. Kavanaugh, ktorý bol významným profesorom na viacerých univerzitách, spomína zo svojho života nasledujúcu udalosť: „Petra som stretol v r. 1975. Prišli sme v ten istý deň do komunity Archa v Bangalore v Indii. Archa je spoločenstvo, ktoré slúži za domov pre hendikepovaných ľudí. Založil ho kňaz Jean Vanier. Vo svete jestvujú tisíce takýchto domovov.

Peter bol hendikepovaný. Ja som, na rozdiel od neho, nebol; alebo aspoň tak som si to myslel. Peter mal asi 40 rokov a bol postihnutý Downovým syndrómom. Bol vystrašený a utiahnutý. Mimo svojho domova bol teraz po prvý raz. Celý život sa o neho starala matka. Teraz ju však dlhodobo hospitalizovali a tak Peter musel na ten čas ísť do Archy.

Nebo znamená svetlo. Dante rozpráva o svetle ľudského rozumu. V tomto svetle vidíme len očami. Tam hore budeme poznávať bezprostredne, svojím duchom.

...Zjednotení sme ale so všetkými svätými: nielen s tými najznámejšími z liturgického kalendára, ale aj so svätými „z dverí od vedľa“, s našimi príbuznými a známymi, ktorí sa už stali súčasťou toho veľkého zástupu. Dnes je preto rodinný sviatok. Svätí sú nám blízki, dokonca sú našimi bratmi a sestrami, ktorí sú tí najopravdivejší. Chápu nás, majú nás radi, vedia, čo je pre nás to pravé dobro, pomáhajú nám a očakávajú nás. Sú šťastní a chcú, aby sme boli šťastní spolu s nimi v raji.

Pozývajú nás preto ísť cestou šťastia, ktorú naznačuje dnešné, tak krásne a veľmi známe evanjelium: „Blahoslavení chudobní v duchu […] Blahoslavení tichí […] Blahoslavení čistého srdca...“ (porov. Mt 5,3-8). Ale, ako to, že evanjelium hovorí o blahoslavených chudobných, ale svet blahoslaví bohatých. Evanjelium hovorí „blahoslavení tichí“, ale svet blahoslaví mocipánov. Evanjelium hovorí o blahoslavených čistých, zatiaľ čo svet o blahoslavených chytrákoch a pôžitkároch. Zdá sa, že takáto cesta blahoslavenstva a svätosti vedie k porážke. A predsa, ako nám pripomína zase prvé liturgické čítanie, svätí držia v rukách palmy (porov. v. 9), čiže symboly víťazstva. Zvíťazili oni, nie svet. A vyzývajú nás, aby sme si zvolili ich stranu, tú Božiu, ktorý je Svätý.

...Októbrová kanonizácia bola slávnostná aj preto, lebo bolo svätorečených sedem osôb. Každá z nich pritiahla do Ríma veľkú skupinu veriacich. Okrem toho, medzi kandidátmi boli aj niektoré široko známe osobnosti. Mnohí sa ešte dnes pamätajú na pápeža Pavla VI., ktorý bol pred zvolením za pápeža známy pod menom Giovanni Battista Montini ako arcibiskup veľmi početnej milánskej arcidiecézy. Pri svätorečení priniesli košeľu s kvapkami krvi, ktorú mal na sebe Pavol VI. pri atentáte spáchanom na ňom na letisku v Manile na Filipínach. Ja som bol práve vtedy v manilskej katedrále a videl som škvrny krvi na bielej reverende biskupa, ktorý prekazil smrteľný úder a pribehol z letiska do katedrály.