...Vo Svätom písme poznáme Jozefa ako „spravodlivého muža, ktorý dodržiaval Zákon, robotníka, pokorného, zamilovaného do Márie“. V prvej chvíli tvárou v tvár nedorozumeniu „uprednostňuje stiahnuť sa bokom“, „Boh mu však potom zjavuje jeho poslanie“. A tak Jozef prijíma svoju úlohu, svoju rolu a sprevádza rast Božieho Syna „v tichosti, bez súdenia, bez ohovárania a bez klebiet“.

„Pomáhať rásť, rozvíjať sa. Takto hľadal miesto, aby sa dieťa narodilo. Staral sa oň, pomáhal mu rásť, učil ho remeslu, je tu mnoho vecí... V tichosti. Nikdy si syna neuzurpoval ako svoje vlastníctvo: nechal ho rásť v tichosti. Nechať rásť – toto slovo by nám mohlo veľmi pomôcť, nám, ktorí od prirodzenosti chceme strkať nos do všetkého, a predovšetkým do života druhých. „Prečo robí toto? A prečo tamto?“ A začínajú klebetiť, vravieť... – On však necháva rásť. Chráni. Pomáha, avšak v tichosti.“

...Modlitba „Otčenáš“ vnára svoje korene do konkrétnej reality človeka. Napríklad, vedie nás k prosbe o chlieb, každodenný chlieb – je to žiadosť jednoduchá, avšak nevyhnutná, ktorá hovorí, že viera nie je len akousi „ozdobnou“ vecou, oddelenou od života, ktorá sa ozve až vtedy, keď už boli uspokojené všetky ostatné potreby. Modlitba sa vôbec začína spolu so samotným životom. Ježiš nás učí, že modlitba sa  v ľudskom živote nezačína vtedy, keď je žalúdok plný – ale nachádza si miesto všade tam, kde je prítomný človek, akýkoľvek človek, ktorý má hlad, ktorý plače, ktorý bojuje, ktorý trpí a kladie si otázku „prečo“. Našou prvou modlitbou bol v istom zmysle detský plač, ktorý sprevádzal prvý nádych. V tom plači novorodenca bol ohlásený osud celého nášho života: náš neustály hlad, náš neustály smäd, naše hľadanie šťastia.

...piesok a skala – tvoria slová s protichodným významom – piesok nie je pevný, „je výsledkom rečí“, je maskovaním sa za kresťana, je to život vybudovaný „bez základov“. Skalou je naopak Pán, povedal pápež:

„On je tou silou. Mnohokrát však ten, kto dôveruje v Pána, nie je viditeľný, nemá úspech, je skrytý... avšak je pevný. Jeho nádej nespočíva v rečnení, v márnivosti, v pýche, v prchavých mociach života. Pán je skalou. Konkrétnosť kresťanského života nám dáva ísť vpred a budovať na tej skale, ktorou je Boh, ktorou je Ježiš; na pevnom podklade toho, čo je Božie – a nie na vonkajškovosti či na márnivosti, pýche, protekciách... To nie. Na pravde.“

Ochota otvoriť sa tajomnej Prítomnosti, pomaly ju prijímať, dovoliť jej, aby ma mohla preniknúť, to je to, čo sa deje v advente – prvé záblesky svetla v ešte temnej noci.

„Každému z nás Pán dal strážneho anjela, je s nami od malička, až do našej staroby. Pán nám ho dal preto, aby nám v živote pomáhal. Každý má toho svojho.

„V tomto týždni nám prospeje myslieť na koniec. Ak by si ma Pán povolal dnes, čo by som urobil? Čo by som povedal? Aké zrno mu ukážem? Myšlienka na koniec nám pomáha ísť vpred.

Svätý Otec komentoval Ježišove slová z evanjelia o chudobnej vdove, ktorá hodila do chrámovej pokladnice dve drobné mince (Lk 21,1-4).

„Je to výzva k štedrosti. A štedrosť je vecou každodennosti. Musíme nad tým uvažovať: ako byť štedrejším voči chudobným, voči núdznym ..., ako im môžem viac pomôcť? – „Veď viete, otče, že my ledva vyžijeme od výplaty k výplate.“ – Ale nejaké tie mince ti nezvýšia? Premýšľaj: dá sa prejaviť štedrosť aj s nimi. Uvažuj. Drobné veci: prejdime sa napríklad po našich izbách, po našich šatníkoch. Koľko párov topánok mám? Jeden, dva, tri, štyri, pätnásť, dvadsať... Každý to môže povedať: trochu priveľa. ... Poznal som monsignora, čo ich mal štyridsať... Nuž ak máš toľko topánok, daruj polovicu. Koľko mám odevov, čo nepoužívam alebo ich použijem raz za rok? To je spôsob, ako byť veľkodušnými, darovať to, čo máme, podeliť sa.“