Pandémia i konflikt na Ukrajine odkrývajú, čo je v našich srdciach: ako zmýšlame, tak hovoríme i konáme.
Podľa toho, čo z nášho srdca vychádza, bude vyzerať i ovocie nášho života...

...Neraz sa z úst dnešného človeka vyderie povzdych: Žijeme ťažké časy. Niektorí ľudia sa pýtajú: Čo máme robiť? Veď takúto situáciu sme ešte nezažili. Odpoveď duchovných otcov by bola jednoznačná: Nerob nič iné ako to, čo si robil doteraz. Sv. Ignác odporúča v čase nepokoja – v čase dezolácie nerobiť žiadne rozhodnutia, pretože akékoľvek rozhodnutie by sme v stave vnútorného nepokoja urobili, celkom isto bude zlé. Púštni otcovia by poradili to isté a možno by odporučili jedinú aktivitu, ktorá je v takýchto prípadoch užitočná: hlbšie preskúmanie svojho vlastného vnútra, vlastného srdca. V nútenej izolácii, ktorú niektorí prežívajú, sú na to ideálne podmienky. Naše srdce je jediná realita, ktorú máme plne v moci, a ktorou môžeme podstatne prispieť nielen k zmene nášho vnútra, ale i k zmene nášho najbližšieho okolia. To sa nám však podarí len v tichu a samote.

Všemohúci Bože, ty žehnáš svoj ľud pokojom. Nech tvoj pokoj, darovaný v Kristovi, prinesie upokojenie do napätí, ktoré ohrozujú bezpečnosť na Ukrajine a na európskom kontinente.

Milosrdný Bože, padne mi zaťažko prijať sa.
Toľko mi toho na sebe vadí:
netrpezlivosť, nepokoj, povrchnosť, precitlivenosť.
Predkladám ti všetko, čo ma na mne hnevá.
Viem, že ty ma vždy prijmeš.

Bol raz jeden veľkostatkár. Na svojich statkoch mal nájomníkov. No tí nestíhali platiť svoj nájom. Ani sa nenazdali a ich dlhy sa vyšplhali do astronomických výšok. Svoj osud videli veľmi čierno. Statkár bol však milým a trpezlivým človekom. No i napriek tomu sa nájomníci báli. Neboli si totiž istí, dokedy jeho trpezlivosť potrvá. Najhroznejšou vecou na všetkom tom bolo to, že ani keby im dal dostatok času, svoje dlhy by ani tak neboli schopní zaplatiť.

Vtom prišla výmena správcu statkov. Nový správca si, samozrejme, začal preverovať, ako sa veci s nájomníkmi jeho pána majú. Vyšlo mu najavo, že množstvo nájomníkov jeho pána žije voči nemu v zadlženosti. Začal ich preto jedného po druhom predvolávať a dozvedal sa nepríjemné veci. Po tomto zisťovaní stavu vecí prišlo druhé kolo: začal ich navštevovať po domoch. Zaujímal sa o to, čo jedia. Pýtal sa na ich starých rodičov, na chorých, na neschopných. Snažil sa oboznámiť sa s ich problémami i úzkosťami. Ľuďom to bolo podozrivé. „Ktovie, načo k nám chodí?“ pýtali sa sami seba. „Asi si zisťuje náš majetok, aby nás mohol jedného dňa z neho vyhodiť a všetko, čo máme,nám zobrať!“ Ľudia si v mysli vytvárali tie najstrašnejšie scenáre. „Ostaneme na ulici. Budeme žobrákmi bez ničoho.“ Niektorí rozmýšľali i nad samovraždou.

„Pán koná úžasné veci cez maličkých - tých, čo si nemyslia, že sú veľkí, ale dávajú v živote veľký priestor Bohu.

„Opäť sú tu Vianoce“ – spieva nedávno zosnulý Miroslav Žbirka. Áno slávime ich opäť. Už po koľkýkrát (!) – hoci vieme, že každé nadbytočné opakovanie zahlušuje význam, vážnosť a zmysel originality. Vianoce však nemožno reprízovať, lebo každé sú originálne. Nehovoriac o tom, že každý z nás sme jedinečný, neopakovateľný, ako je aj náš život.

Iste, náš pohľad na prežívanie Vianoc je vždy rozdielny. Inak vníma Vianoce dieťa, človek v produktívnom veku, ktorý je úspešný; inak človek chorý, nezamestnaný, bezdomovec; či človek na konci svojej životnej cesty. Napriek tomu všetkých nás dojíma teplo Vianoc, teplo domova, žiarivé oči detí, súcitné a štedré dlane, tichá blízkosť úcty a vďaky…