„Kresťan neumenšuje závažnosť utrpenia, ale dvíha pohľad k Pánovi a pod údermi skúšky dôveruje v neho a modlí sa. Modlí sa za toho, kto trpí.

..Niekedy aj my, namiesto toho, aby sme boli spoločenstvami pokorných a otvorených ľudí, môžeme vytvárať dojem, že sme „prvotriedni“ a držíme si odstup od ostatných; namiesto toho, aby sme sa usilovali kráčať so všetkými, možno ukazujeme náš „preukaz veriacich“: „ja som veriaci“, „ja som katolík“, „ja som katolíčka“, „ja patrím do toho či onoho združenia“; a tí ostatní chudáci nie. Toto je hriech. Ukazovať sa s „preukazom veriaceho“, aby sme súdili a vyraďovali.

Prosme o milosť prekonávať pokušenie súdiť a škatuľkovať druhých, a aby nás Boh uchránil pre mentalitou „hniezda“, ktorou sa žiarlivo uzatvárame do chránenej skupinky tých, ktorí sa považujú za dobrých: kňaz so svojimi najvernejšími; pastorační pracovníci uzavretí v kruhu, aby doň nik iný nevnikol; hnutia a združenia vo vlastnej osobitej charizme, a tak ďalej. Uzavretí. Toto všetko je rizikom, že sa z kresťanských komunít stanú miesta rozdelenia a nie spoločenstva. Duch Svätý nechce uzavretosť; chce otvorenosť, pohostinné spoločenstvá, kde bude miesto pre všetkých.

Manželská a rodinná láska zjavuje vzácny dar spoločného života, živí jednotu a predchádza kultúre individualizmu, konzumu a skartovania.

….Pán Ježiš prišiel, aby daroval svetu život a robí tak stále spôsobom, ktorý je výzvou pre obmedzenosť našich predpokladov, priemernosť našich očakávaní a povrchnosť nášho intelektualizmu; spochybňuje naše názory a istoty, čím nás pozýva vykročiť k novým horizontom, ktoré dávajú priestor na iný spôsob budovania skutočnosti. On je živý chlieb, ktorý zostúpil z neba, «kto príde ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nebude žízniť».

Všetok ten ľud zistil, že jeho hlad po chlebe mal aj iné mená: hlad po Bohu, po bratstve, stretnutí a spoločnej oslave.

Zvykli sme si jesť tvrdý chlieb dezinformácie a dopadli sme ako zdiskreditovaní, onálepkovaní a potupení väzni; uverili sme tomu, že konformizmus uhasí náš smäd a uspokojili sme sa s ľahostajnosťou a nezáujmom; nasycovali sme sa očarujúcimi a veľkými snami, ale nakoniec sme sa iba nakŕmili rozptýlením, uzavretosťou a osamelosťou; hltali sme do seba konexie a zabudli sme, ako chutí bratstvo. Hľadali sme rýchle a isté riešenia, ale ocitli sme sa pod útlakom netrpezlivosti a úzkosti. Ako väzni virtuálnej reality sme zabudli, ako chutí skutočnosť.

On žije a chce, aby si žil! On je v tebe, je s tebou a nikdy ťa neopustí. On kráča s tebou. Akokoľvek by si sa vzdialil, po tvojom boku je Vzkriesený, ktorý ťa neustále volá a čaká, kým začneš znova.

Prvé slová, ktoré Ježiš hovorí, sú: „Pokoj vám!“ (v. 21). Vzkriesený prináša pravý pokoj, pretože svojou obetou na kríži zmieril ľudstvo s Bohom a zvíťazil nad hriechom a smrťou. V tomto spočíva pokoj. Jeho učeníci ako prví potrebovali tento pokoj, lebo po zajatí ich Učiteľa a jeho odsúdení na smrť upadli do zmätku a strachu. Ježiš sa zjavuje medzi nimi živý, a ukazujúc rany na svojom oslávenom tele - tie rany si Ježiš chcel zachovať -, udeľuje im pokoj ako ovocie svojho víťazstva. V ten večer tam ale chýbal apoštol Tomáš. Keď sa dozvie o tejto neobyčajnej udalosti, neverí svedectvu ostatných apoštolov a sám sa chce presvedčiť o pravdivosti ich tvrdenia. O osem dní, čiže práve ako dnes, sa zjavenie opakuje: Ježiš prichádza v ústrety Tomášovej neviere a pozýva ho, aby sa dotkol jeho rán. Tie predstavujú zdroj pokoja, pretože sú znakom Ježišovej nesmiernej lásky, ktorá porazila sily nepriateľské voči človeku – hriech a smrť. Pozýva ho, aby sa dotkol jeho rán. Je to pre nás poučením, akoby Ježiš povedal nám všetkým: „Ak ti chýba pokoj, dotkni sa mojich rán.“