„Pomáha mi, keď vidím tento Pánov postoj: otec so synom, ktorý si myslí že je veľký, ktorý sa domnieva, že už vyrástol, a ešte je na polceste.

„Tí, čo sa upínajú na zovňajšok sa nikdy neuznávajú za hriešnikov. Ak im povieš: „Ale aj ty si hriešnik!“ – odpovedia: „Veď áno, hriechy máme všetci!“.

...Každý z nás si môže položiť otázku: hľadám kurz na ceste života? Alebo sa uspokojím s tým, že prežívam deň mysliac jedine na to, aby mi bolo dobre, aby som vyriešil nejaký ten problém a aby som sa trochu zabavil? Aký je to kurz? Možno hľadanie zdravia, o ktorom dnes mnohí hovoria, že má prednosť pred všetkým, no skôr či neskôr sa vytratí? Možno hmotné dobrá a blaho? Nie sme na svete pre toto. Vráťte sa ku mne, hovorí Pán. Ku mne. Pán je cieľom našej púte svetom. Kurz treba nasmerovať na neho.

K tomu, aby sme znovuobjavili kurz, sa nám dnes ponúka znamenie: popolec na hlave. Je to znamenie, ktoré nám dáva zamyslieť sa nad tým, čo máme v hlave. Naše myšlienky sa častokrát ženú za prechodnými vecami, ktoré prichádzajú a odchádzajú. Ľahká vrstva popola, ktorú prijímame, je na to, aby nám s jemnosťou a s pravdou povedala: z mnohých vecí, ktoré máš v hlave, za ktorými sa každý deň naháňaš a lopotíš, nezostane nič.

„Jedno židovské podobenstvo hovorí, že každý človek prichádza na svet s maličkým plamienkom na čele, ktorý nevidieť inak než srdcom, a ktorý je ako hviezda, ktorá kráča pred ním.

...Nikto z nás nemal dokonalých rodičov, nikto. A rovnako ani my z našej strany nebudeme nikdy ako rodičia či ako duchovní pastieri dokonalými. Všetci máme chyby, všetci. Naše vzťahy lásky prežívame vždy ako poznačené našimi obmedzeniami a naším egoizmom, preto sú často krát znečistené majetníckymi túžbami alebo manipulovaním druhých. Z tohto dôvodu sa neraz vyznania lásky prevracajú na pocity hnevu a nepriateľstva. – Nuž pozri, títo dvaja sa minulý týždeň mali tak radi, a dnes sa nenávidia na smrť. Toto vidíme na dennom poriadku! A je to tak, keďže všetci máme vo svojom vnútri zahorknuté korene, ktoré nie sú dobré a neraz sa dostanú na povrch a narobia zlo.

Preto, keď hovoríme o Bohu ako o „otcovi“, keď premýšľame nad obrazom našich rodičov, najmä ak nás mali radi, zároveň musíme ísť ďalej. Pretože Božia láska je láskou Otca, „ktorý je na nebesiach“, podľa vyjadrenia, ktoré nás pozýva používať Ježiš: je to láska totálna, ktorej chuť v tomto živote okusujeme iba nedokonalým spôsobom. Muži i ženy sú večnými žobrákmi po láske – sme žobrákmi po láske, potrebujeme lásku – hľadajú miesto, kde budú konečne milovaní, ale nenachádzajú ho. Koľké priateľstvá a koľké sklamania z lásky sú v našom svete! Toľké...

Môj Bože, ty vieš, že mám čo jesť a mám posteľ na spanie. Sú ešte ľudia, ktorí zomierajú od hladu a mrznú?

..Do modlitby prináša kresťan všetky ťažkosti osôb, ktoré žijú po jeho boku: keď sa zvečerí, rozpráva Bohu o ťažkostiach, ktoré ho postihli v ten deň; predkladá mu mnoho tvárí, priateľských, ale i nevraživých; neodháňa ich ako nebezpečné rozptýlenie. Ak si niekto nevšíma, že vôkol neho je mnoho trpiacich ľudí, ak sa nezľutuje nad slzami chudobných, ak je privyknutý na všetko, to znamená, že jeho srdce je... Aké je jeho srdce? Zvädnuté? Nie, ešte horšie: je kamenné. V tomto prípade je dobré prosiť Pána, aby sa nás dotkol svojím Duchom a obmäkčil nám srdce: „Pane, obmäkči mi srdce, aby som mohol rozumieť a prevziať na seba všetky problémy, všetky bolesti druhých“.