Môj Bože, ty vieš, že mám čo jesť a mám posteľ na spanie. Sú ešte ľudia, ktorí zomierajú od hladu a mrznú?

..Do modlitby prináša kresťan všetky ťažkosti osôb, ktoré žijú po jeho boku: keď sa zvečerí, rozpráva Bohu o ťažkostiach, ktoré ho postihli v ten deň; predkladá mu mnoho tvárí, priateľských, ale i nevraživých; neodháňa ich ako nebezpečné rozptýlenie. Ak si niekto nevšíma, že vôkol neho je mnoho trpiacich ľudí, ak sa nezľutuje nad slzami chudobných, ak je privyknutý na všetko, to znamená, že jeho srdce je... Aké je jeho srdce? Zvädnuté? Nie, ešte horšie: je kamenné. V tomto prípade je dobré prosiť Pána, aby sa nás dotkol svojím Duchom a obmäkčil nám srdce: „Pane, obmäkči mi srdce, aby som mohol rozumieť a prevziať na seba všetky problémy, všetky bolesti druhých“.

...Drahí bratia a sestry, chcem vám tiež povedať, že žiť blahoslavenstvá si nevyžaduje robiť senzačné gestá. Pozrime sa na Ježiša: nezanechal nijakú knihu, neskonštruoval nič impozantné. Keď nám hovorí, ako žiť, nežiada budovať obrovské diela alebo sa vyznačiť konaním výnimočných činov. Žiada nás zrealizovať iba jedno jediné umelecké dielo, možné pre všetkých: dielo nášho života. Blahoslavenstvá sú teda cestovnou mapou života: nevyžadujú si nadľudské činy, ale napodobňovanie Ježiša v každodennom živote. Pozývajú nás udržiavať si naše srdce čisté, praktizovať miernosť a spravodlivosť napriek všetkému, byť milosrdnými ku všetkým, prežívať trápenia v zjednotení s Bohom. Je to svätosť každodenného života, ktorá nepotrebuje zázraky a neobyčajné znamenia. Blahoslavenstvá nie sú pre nadľudí, ale pre tých, ktorí v každodennom živote musia čeliť výzvam a skúškam. Kto ich žije, ako žiada Ježiš, robí svet čistým. Je ako strom, ktorý aj vo vyprahnutej pôde každý deň do seba nasáva zamorený vzduch a vypúšťa kyslík. Prajem vám, aby ste boli takíto, pevne zakorenení v Kristovi, v Ježišovi a pripravení robiť dobro každému okolo vás. Vaše spoločenstvá nech sú oázami pokoja.

..„Kresťanský život nie je akýsi karneval, nie je neustálou oslavou a radosťou; kresťanský život má nádherné momenty a tiež ťažké momenty, momenty  vlažnosti, suchopárnosti, kde nič nedáva zmysel ... Je to moment neútechy. A v tomto momente – spôsobenom či už vnútorným prenasledovaním alebo vnútorným stavom duše – autor Listu Hebrejom hovorí: «Potrebujete vytrvalosť». Áno. Avšak prečo vytrvalosť? «Aby ste plnením Božej vôle získali prisľúbenie». Potrebujeme vytrvalosť, aby sme dospeli k prísľubu.

Videli sme toto krásne divadlo o Strome života, ktoré nám ukazuje, že život, ktorý nám Ježiš dáva, je príbehom lásky; príbehom života, ktorý sa túži zmiešať s tým naším a zapustiť korene do zeme každého z nás. Ten život ale nie je spása „zavesená na oblaku“ (cloud) v očakávaní, že si ju stiahneme (download), ani nejaká nová „aplikácia“, ktorú treba objaviť, či nejaké mentálne cvičenie, ktoré je ovocím techniky osobnostného rastu. Boh nám neponúka ani žiaden „návod“ (tutorial) na vyhľadávanie najnovších správ. Spása, ktorú nám dáva do daru, je pozvaním aktívne sa zúčastniť na jednom príbehu lásky, ktorý sa pretína s našimi príbehmi, ktorý žije a chce sa zrodiť medzi nami, aby sme mohli prinášať ovocie tam, kde sme, takí, akí sme a s kým sme. Tam prichádza Pán sadiť a usadiť sa; on prvý vraví „áno“ nášmu životu, on je vždy prvý. On je prvým, kto hovorí „áno“ nášmu príbehu a praje si, aby sme aj my povedali „áno“ spolu s ním. On nás vždy predchádza, je prvý.