Treba nám teda prosiť o obnovu viery, o smelosť ju aj verejne vyznávať a brániť, o odvahu čeliť novému návalu, o chuť hľadať Ježiša Krista, lepšie ho poznať, upevniť si svoju vieru, odolávať zvodo

“Toto je hodina rodiny. Budúcnosť ľudstva prechádza rodinou.”

...Vyprosujme si od neho, aby sme videli a mali súcit. To je milosť, musíme si ju prosiť od Pána: „Pane, nech vidím, nech mám súcit, tak ako ty mňa vidíš a máš so mnou súcit“. Toto je modlitba, ktorú vám dnes navrhujem: „Pane, nech vidím, nech mám súcit, ako ty vidíš mňa a máš so mnou súcit“. Nech máme súcit s tými, ktorých stretávame na ceste, najmä s tými, ktorí trpia a sú v núdzi, aby sme sa k nim priblížili a urobili, čo môžeme, aby sme im pomohli.

Veľakrát, keď som s nejakým kresťanom alebo kresťankou, ktorí sa prišli porozprávať o duchovných veciach, pýtam sa, či dáva almužnu. „Áno,“ hovorí mi – „A povedz mi, dotkneš sa ruky toho, komu dávaš mincu?“ – „Nie, nie, hodím mu ju tam.“ – „A pozeráš sa tomu človeku do očí?“ – „Nie, nenapadne mi to.“ Ak dávaš almužnu bez toho, aby si sa dotkol skutočnosti, bez toho, aby si sa pozrel do očí človeka v núdzi, táto almužna je pre teba, nie pre neho.

Jedných z dôležitých aspektov dobrého vzťahu je zameranie sa na budúcnosť tých, s ktorými tento vzťah tvoríme. Ľudia, ktorí sú vo vzťahu, myslia spolu na budúcnosť, dúfajú v splnenie mnohých plánov v budúcnosti, modlia sa za budúcnosť, snívajú o nej, tešia sa na ňu. Toto vidíme napríklad dokonca u rodičov, ktorí čakajú svoje dieťa, zvlášť, keď ide o dieťa prvé. Ich hlavy môžu byť plné bicyklov, bábik, hokejok, hudobných nástrojov, vysokoškolských diplomov, významných kariér. Všetko toto samozrejme sa týka budúcnosti ich dieťaťa, ktorého narodenie práve očakávajú. Ich mysle hľadia na jeho budúcnosť, lebo im na jeho budúcnosti veľmi záleží. 

Pamätám sa, milí priatelia, ako – a nie je tomu ani tak dávno – mi istý môj známy s veľkou naliehavosťou rozprával o nádejach a snoch pre svoje dve dospievajúce deti. Rozprával o ich schopnostiach a talentoch a o jeho nádeji, že snáď sa im tieto ich dary podarí naplno rozvinúť. Ale rozprával mi aj o hodnotách, ktoré by chcel, aby si jeho deti osvojili. Veľmi veril, že jeho deti nebudú žiť len pre seba, ale že si osvoja schopnosť starať sa aj o iných a zaujímať sa aj o dobro druhých, zvlášť komunity, ktorej sú členmi. Dúfal, že budú schopné čosi zo seba darovať aj ľuďom okolo a takto prispieť k tomu, že aj ich zásluhou sa svet okolo nich stane lepším. Tomuto otcovi veľmi záležalo, aby si jeho deti niesli vo svojom srdci a vo svojich životoch to, čomu ich s takou oddanosťou učil, a to nielen svojimi slovami, ale hlavne svojím životom. Až neskôr som si uvedomili, prečo tomuto môjmu známemu v tej chvíli tak veľmi silne záležalo, aby jeho deti boli dobré a aby boli pre svet prínosom. Zakrátko po našom stretnutí totiž zomrel na ťažkú chorobu.