„Pán koná úžasné veci cez maličkých - tých, čo si nemyslia, že sú veľkí, ale dávajú v živote veľký priestor Bohu.

„Opäť sú tu Vianoce“ – spieva nedávno zosnulý Miroslav Žbirka. Áno slávime ich opäť. Už po koľkýkrát (!) – hoci vieme, že každé nadbytočné opakovanie zahlušuje význam, vážnosť a zmysel originality. Vianoce však nemožno reprízovať, lebo každé sú originálne. Nehovoriac o tom, že každý z nás sme jedinečný, neopakovateľný, ako je aj náš život.

Iste, náš pohľad na prežívanie Vianoc je vždy rozdielny. Inak vníma Vianoce dieťa, človek v produktívnom veku, ktorý je úspešný; inak človek chorý, nezamestnaný, bezdomovec; či človek na konci svojej životnej cesty. Napriek tomu všetkých nás dojíma teplo Vianoc, teplo domova, žiarivé oči detí, súcitné a štedré dlane, tichá blízkosť úcty a vďaky…

„Prosím Vás, aby ste sa odovzdali v trpezlivosti a dokonca aj s radosťou do náručia kríža i náručia Božieho, zanechali starosti Pánovi a bolestnej Matke, ktorá ich nesie za Vás.“

...Do prvého radu v prístupe k jasličkám a v modlitbe by som chcel postaviť chudobných, ktorých - ako nabádal svätý Pavol VI. - «musíme milovať, pretože sú istým spôsobom sviatosťou Krista; s nimi - hladnými, smädnými, vyhnanými, nahými, chorými, uväznenými - sa chcel mysticky stotožniť. Musíme im pomáhať, musíme s nimi trpieť a musíme ich aj nasledovať, pretože chudoba je najistejšia cesta k plnému vlastníctvu Božieho kráľovstva» (Homília, 1. mája 1969).

Preto si musíme vyprosovať pokoru ako milosť: Pane, nech nie som pyšný, nech si nechcem vystačiť sám, nech si nenamýšľam, že ja som stred vesmíru. Urob ma pokorným. Daj mi milosť pokory. A s touto pokorou nech ťa môžem nájsť. Je to jediná cesta, bez pokory nenájdeme Boha nikdy: nájdeme nás samých. Pretože človek, ktorý nemá pokoru, nemá pred sebou horizont, má iba zrkadlo: hľadí na seba samého. Prosme Pána, aby rozbil zrkadlo a mohli sme hľadieť ďalej, na horizont, kde je On. Ale toto musí urobiť On: dať nám milosť a radosť pokory, aby sme mohli ísť po tejto ceste.

Modlitba je predovšetkým načúvaním a stretnutím sa s Bohom.

Byť otcom je významné poslanie, ktoré nám Nebeský Otec dáva. Stať sa manželom, otcom, starým otcom alebo duchovným otcom je výsadou do ktorej nás povolal a povoláva samotný Pán Boh.

Prvý aspekt: bolesť dneška.

Nachádzame sa uprostred dejín poznačených trápením, násilím, utrpeniami a nespravodlivosťami, očakávajúc oslobodenie, ktoré akoby nemalo nikdy prísť. Predovšetkým zranení, utláčaní a niekedy zdrvení sú chudobní, tie najkrehkejšie ohnivká tejto reťaze. Svetový deň chudobných, ktorý slávime, od nás žiada, aby sme neodvracali tvár na druhú stranu, aby sme nemali strach pozrieť sa zblízka na utrpenie tých najslabších, pre ktorých je dnešné Evanjelium veľmi aktuálne: slnko ich života býva často zatmené osamelosťou, mesiac ich očakávaní zhasol; hviezdy ich snov upadli do rezignácie a ich samotná existencia sa chveje. Toto všetko v dôsledku chudoby, ku ktorej sú často prinútení, ako obete nespravodlivosti a nerovnosti v spoločnosti vyraďovania, ktorá sa rýchlo ženie bez toho, aby si ich všimla a bez škrupúľ ich prenecháva ich osudu.