...Do prvého radu v prístupe k jasličkám a v modlitbe by som chcel postaviť chudobných, ktorých - ako nabádal svätý Pavol VI. - «musíme milovať, pretože sú istým spôsobom sviatosťou Krista; s nimi - hladnými, smädnými, vyhnanými, nahými, chorými, uväznenými - sa chcel mysticky stotožniť. Musíme im pomáhať, musíme s nimi trpieť a musíme ich aj nasledovať, pretože chudoba je najistejšia cesta k plnému vlastníctvu Božieho kráľovstva» (Homília, 1. mája 1969).

Preto si musíme vyprosovať pokoru ako milosť: Pane, nech nie som pyšný, nech si nechcem vystačiť sám, nech si nenamýšľam, že ja som stred vesmíru. Urob ma pokorným. Daj mi milosť pokory. A s touto pokorou nech ťa môžem nájsť. Je to jediná cesta, bez pokory nenájdeme Boha nikdy: nájdeme nás samých. Pretože človek, ktorý nemá pokoru, nemá pred sebou horizont, má iba zrkadlo: hľadí na seba samého. Prosme Pána, aby rozbil zrkadlo a mohli sme hľadieť ďalej, na horizont, kde je On. Ale toto musí urobiť On: dať nám milosť a radosť pokory, aby sme mohli ísť po tejto ceste.

Modlitba je predovšetkým načúvaním a stretnutím sa s Bohom.

Byť otcom je významné poslanie, ktoré nám Nebeský Otec dáva. Stať sa manželom, otcom, starým otcom alebo duchovným otcom je výsadou do ktorej nás povolal a povoláva samotný Pán Boh.

Prvý aspekt: bolesť dneška.

Nachádzame sa uprostred dejín poznačených trápením, násilím, utrpeniami a nespravodlivosťami, očakávajúc oslobodenie, ktoré akoby nemalo nikdy prísť. Predovšetkým zranení, utláčaní a niekedy zdrvení sú chudobní, tie najkrehkejšie ohnivká tejto reťaze. Svetový deň chudobných, ktorý slávime, od nás žiada, aby sme neodvracali tvár na druhú stranu, aby sme nemali strach pozrieť sa zblízka na utrpenie tých najslabších, pre ktorých je dnešné Evanjelium veľmi aktuálne: slnko ich života býva často zatmené osamelosťou, mesiac ich očakávaní zhasol; hviezdy ich snov upadli do rezignácie a ich samotná existencia sa chveje. Toto všetko v dôsledku chudoby, ku ktorej sú často prinútení, ako obete nespravodlivosti a nerovnosti v spoločnosti vyraďovania, ktorá sa rýchlo ženie bez toho, aby si ich všimla a bez škrupúľ ich prenecháva ich osudu.

„Kresťan neumenšuje závažnosť utrpenia, ale dvíha pohľad k Pánovi a pod údermi skúšky dôveruje v neho a modlí sa. Modlí sa za toho, kto trpí.

..Niekedy aj my, namiesto toho, aby sme boli spoločenstvami pokorných a otvorených ľudí, môžeme vytvárať dojem, že sme „prvotriedni“ a držíme si odstup od ostatných; namiesto toho, aby sme sa usilovali kráčať so všetkými, možno ukazujeme náš „preukaz veriacich“: „ja som veriaci“, „ja som katolík“, „ja som katolíčka“, „ja patrím do toho či onoho združenia“; a tí ostatní chudáci nie. Toto je hriech. Ukazovať sa s „preukazom veriaceho“, aby sme súdili a vyraďovali.

Prosme o milosť prekonávať pokušenie súdiť a škatuľkovať druhých, a aby nás Boh uchránil pre mentalitou „hniezda“, ktorou sa žiarlivo uzatvárame do chránenej skupinky tých, ktorí sa považujú za dobrých: kňaz so svojimi najvernejšími; pastorační pracovníci uzavretí v kruhu, aby doň nik iný nevnikol; hnutia a združenia vo vlastnej osobitej charizme, a tak ďalej. Uzavretí. Toto všetko je rizikom, že sa z kresťanských komunít stanú miesta rozdelenia a nie spoločenstva. Duch Svätý nechce uzavretosť; chce otvorenosť, pohostinné spoločenstvá, kde bude miesto pre všetkých.

Manželská a rodinná láska zjavuje vzácny dar spoločného života, živí jednotu a predchádza kultúre individualizmu, konzumu a skartovania.