„Čo máme robiť, aby sme videli, chápali, dotkli sa a nechali sa zachytiť slzami druhých?“ Potrebujeme sa „učiť Ježišovým gestám, ktoré sú gestami milosrdného Samaritána: vidieť, zastaviť sa, dotknúť

...«Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania. A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky» (Jn 14,15-16).

Tieto slová nám pripomínajú hlavne to, že láska k nejakej osobe, a aj k Pánovi, sa preukazuje nie slovami, ale skutkami; a aj ,zachovávanie prikázaní‘ treba chápať v existenciálnom zmysle, takže tým bude preniknutý celý život. Naozaj, byť kresťanmi neznamená v prvom rade patriť k istej kultúre alebo hlásiť sa k istej náuke, ale skôr spojiť vlastný život v každom jeho aspekte s osobou Ježiša a prostredníctvom neho s Otcom. S týmto úmyslom Ježiš prisľubuje vyliatie Ducha Svätého na jeho učeníkov. Práve vďaka Duchu Svätému, Láske, ktorá spája Otca a Syna a z nich vychádza, všetci môžeme žiť životom samotného Ježiša. Duch nás totiž učí všetkému, i tomu jedinému, čo je naozaj potrebné: milovať ako miluje Boh.

Pán Ježiš povedal: „Kto je smädný, nech príde ku mne a pije“ (Jn 7,37/). Túži s nami zdieľať svoj život, povedal nám všetko, čo sme potrebovali vedieť.

..„Ale my v našom živote máme vo svojom srdci Ducha Svätého ako ,luxusného väzňa‘: nenecháme sa ním povzbudiť, nenecháme ho, aby nami hýbal. On tvorí všetko, všetko vie, vie nám pripomenúť, čo povedal Ježiš, vie nám vysvetliť to, čo sa týka Ježiša. Iba jednu vec Duch Svätý nevie vytvoriť: salónnych kresťanov. Toto robiť nevie! Nevie vytvoriť ,virtuálnych kresťanov‘, ktorí nie sú cnostní. On vytvára skutočných kresťanov, berie život taký aký skutočne je a prorocky čítajúc znamenia čias nás takto posúva vpred.“

Tento týždeň, dodal pápež František, „nám prospeje pouvažovať nad tým, čo robí Duch Svätý v našom živote“ a položiť si otázku, či nás „naučil ceste slobody“. Duch Svätý, ktorý je vo mne „ma pobáda vyjsť von: mám strach? Aká je moja odvaha, tá, ktorú mi dáva Duch Svätý, aby som vyšiel zo seba samého, aby som svedčil o Ježišovi?“ A napokon: „Ako sa darí mojej trpezlivosti v skúškach? Lebo aj trpezlivosť dáva Duch Svätý“:

...Vo chvíľach smútku, v utrpení choroby, v úzkosti z prenasledovania a v bolesti smútenia, každý hľadá slovo útechy. Veľmi pociťujeme potrebu, aby niekto stál blízko nás a spolucítil s nami. Zakusujeme, čo znamená byť dezorientovaní, zmätení, zasiahnutí tak hlboko, ako sme si nikdy nevedeli predstaviť. Pozeráme v neistote okolo seba, aby sme našli niekoho, kto bude skutočne vedieť pochopiť našu bolesť. Myseľ sa napĺňa otázkami, ale odpovede neprichádzajú. Sám rozum nie je schopný osvetliť naše vnútro, zachytiť bolesť, ktorú prežívame a ponúknuť odpoveď, ktorú očakávame. V tých chvíľach viac potrebujeme dôvody srdca, ktoré jediné sú schopné pomôcť nám pochopiť tajomstvo, ktoré obklopuje našu samotu.

Koľko smútku vídavame na toľkých tvárach, ktoré stretávame. Koľko sĺz tečie vo svete v každej chvíli, jedna iná ako druhá. A spoločne vytvárajú akoby oceán bezútešnosti, ktorá prosí o zmilovanie, spolucítenie a útechu. Najtrpkejšie sú tie, ktoré spôsobila ľudská zloba. Slzy toho, kto pocítil, ako je násilne odtrhnutý od blízkej osoby. Slzy starých rodičov, matiek a otcov, detí... Sú to oči, ktoré často zostávajú upreté na západ slnka a len s námahou vidia úsvit nového dňa. Potrebujeme milosrdenstvo, útechu, ktorá pochádza od Pána. Všetci to potrebujeme. Je to naša chudoba, ale aj naša veľkosť: vzývať Božiu útechu, ktorý svojou nežnosťou prichádza osušiť slzy na našej tvári (por. Iz 25,8; Zjv 7,17; 21,4).

Svätý Lev vysvetľuje, prečo Ježiš čakal 40 dní, a až potom vystúpil do neba k Otcovi. Počas tohto obdobia sa oči učeníkov otvorili v mystagógii a podobne sa otvárajú aj naše oči.