...Raz som počul jedno pekné príslovie: „Nieto svätca bez minulosti, ani hriešnika bez budúcnosti”. Toto je to, čo robí Ježiš. Nieto svätca bez minulosti, ani hriešnika bez budúcnosti. Stačí, ak na jeho pozvanie odpovedia so srdcom pokorným a úprimným. Cirkev nie je spoločenstvom dokonalých, ale spoločenstvom učeníkov na ceste, ktorí nasledujú Pána, pretože uznávajú, že sú hriešnici a potrebujú jeho odpustenie. Život kresťana je preto školou pokory, ktorá nás otvára voči milosti.

Takýto spôsob správania však nie je vlastný tomu, kto sám seba považuje za „spravodlivého“ a nazdáva sa, že je lepší od druhých. Pýcha a povýšenosť nedovoľujú uznať si, že potrebujeme záchranu; dokonca bránia vidieť milosrdnú tvár Boha a konať milosrdne. Sú múrom: pýcha a povýšenosť sú múrom, ktorý bráni vzťahu s Bohom. A predsa, Ježišovou misiou je práve vyhľadávať každého z nás, aby uzdravoval naše rany a povolával nás nasledovať ho s láskou. Vyjadruje to jasne: «Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí» (Mt 9,12).

S pokušením byť za každú cenu mocný, úspešný a vplyvný súvisí aj iné pokušenie, a to byť ako tí druhí.

V jednoduchosti nie je nič, čo by ju stavalo proti múdrosti, a ani naopak. Jednoduchosť je láska, múdrosť je myslenie. Láska sa modlí, inteligencia bdie. „Bdejte a modlite sa“ (Mk 14,38).

„V manželstve je potrebné starostlivo udržiavať radosť z lásky. Keď je hľadanie pôžitku obsedantné, uzatvára nás do jednej oblasti a bráni nám nachádzať iné typy uspokojenia. Radosť naproti tomu rozširuje schopnosť vychutnávať a umožňuje nachádzať naplnenie v rozličných skutočnostiach, a to aj v tých fázach života, keď pôžitok pohasne.  Z tohto dôvodu sv. Tomáš hovoril, že slovo ,,radosť” sa vzťahuje na rozšírenie srdca (porov. Summa Theologiae I-II, q. 31, a. 3, ad 3). Manželskú radosť možno zakusovať dokonca aj uprostred bolesti. Toto znamená akceptovať, že manželstvo je nevyhnutne kombináciou radostí a zápasov, napätí a oddychu, bolesti a úľavy, uspokojení a túžob, ťažôb a potešení, stále na ceste priateľstva, ktoré poháňa manželov starať sa jeden o druhého: «poskytovaním si vzájomnej pomoci a služby» (Druhý vatikánsky koncil, Gaudium et spes, 48).“ (AL 126)

...Ale koľkokrát počujeme: „Veď toto je hriešnik, tento porobil to a ono...“ - A súdime iných. A ty? Každý z nás by si mal položiť otázku: „Áno, je to hriešnik. A ja?“ Všetci sme hriešnikmi, avšak všetkým nám bolo odpustené: všetci máme možnosť prijať toto odpustenie, ktoré je milosrdenstvom Boha. Nesmieme sa teda báť uznať sa za hriešnikov, vyznať, že sme hriešnikmi, lebo každý hriech Syn priniesol na kríž. A keď sa z toho s ľútosťou spovedáme v dôvere v neho, máme istotu, že je nám odpustené. Sviatosť zmierenia sprítomňuje pre každého silu odpustenia, ktorá vyviera z Kríža a obnovuje v našom živote milosť milosrdenstva, ktorú nám Ježiš zadovážil! Nemáme sa strachovať o naše úbohosti: nesmieme sa báť našich úbohostí. Každý má tie vlastné. Sila lásky Ukrižovaného nepozná prekážky a nikdy sa nevyčerpá. A toto milosrdenstvo maže naše úbohosti.

„Prajem si, aby som bol medzi vami ako misionár milosrdenstva, Božej nežnosti. Dovoľte mi však povzbudiť vás, aby ste aj vy boli misionármi tej nekonečnej Božej lásky.