Do tmy, v ktorej sa zdajú s Ježišom pochované aj všetky nádeje a túžby, preblesknú z nenazdania lúče úplnej novosti a životodarnej radosti veľkonočného rána.

„Odniesli Pána z hrobu, a nevieme, kde ho položili.” Týmito slovami, milí priatelia, ovalila Petra a iného učeníka Mária Magdaléna, ktorá sa k Ježišovmu hrobu v to veľkonočné ráno vybrala ako prvá. Čo keby Mária Magdaléna povedala tieto slová nám, veriacim kresťanom 21. storočia? „Odniesli Pána z hrobu, a nevieme, kde ho položili.” Ako by sme reagovali?.

Peter a ten iný učeník reagovali tak, že bežali k hrobu. Žiaľ jediné, čo našli, bol prázdny priestor a poskladané plachty. No neskôr, v ten istý deň večer, Pána predsa našli. Nie, nebol položený v inom hrobe. Stál živý, úplné živý, medzi nimi, uprostred nich, v ich spoločenstve. Ráno po tom, čo oni dvaja vyšli z prázdneho hrobu a „vrátili sa domov“, Pána našla aj Mária. Bola prvá, ktorá ho videla. Bol živý, stál vedľa nej a ona, keď ho spoznala, mu na znak úcty padla k nohám. V ten istý deň Pána našli aj ďalší z jeho učeníkov. Boli dvaja a kráčali do Emauz. Ježiš sa pripojil k nim a kráčal spolu s nimi ako pútnik, vysvetľoval im Písma a nakoniec spolu s nimi lámal pri stole chlieb. O týždeň neskôr ho nachádza aj apoštol Tomáš. Nachádza ho ako živého uprostred svojich spoluučeníkov s ranami, ktoré mu udelila jeho láska k ľudskému rodu..

Ukrižovaný Ježišu, posilňuj v nás vieru, nech v pokušeniach neochabne. Oživuj v nás nádej, nech nezblúdi za zvodmi sveta.

Udalosti v Getsemanskej záhrade na úpätí Olivovej hory a správanie nášho Pána i jeho učeníkov nás nútia zamyslieť sa.

Naša reflexia nad milosrdenstvom Boha nás dnes uvádza do Veľkonočného trojdnia. Budeme prežívať štvrtok, piatok a sobotu Svätého týždňa ako silné momenty, ktoré nám dovoľujú čoraz viac vstupovať do veľkého tajomstva našej viery: zmŕtvychvstania nášho Pána Ježiša Krista. Všetko počas týchto troch dní hovorí o milosrdenstve, lebo ukazuje pokiaľ až môže zájsť láska Boha. Budeme počuť príbeh posledných dní Ježišovho života. Evanjelista Ján nám ponúka kľúč k chápaniu jeho hlbokého zmyslu: «A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti» (Jn 13,1). Láska Boha nemá hraníc.

"Ježiš nepovedal Judášovi: "Si obyčajný zlodej!". Trpezlivo a s láskou sa ho snažil pritiahnuť k sebe.

...Môže sa nám zdať vzdialeným spôsob, akým koná Boh, ktorý sa za nás nechal zničiť, zatiaľ čo nám sa zdá ťažkým čo i len trochu zabudnúť na seba samých. On nás prichádza spasiť. Sme povolaní vybrať si jeho cestu, cestu služby, darovania, zabudnutia na seba samého. Môžeme vykročiť na túto cestu, zastaviac sa v týchto dňoch a pozerajúc na kríž: je to „Božia katedra“.

Pozývam vás tento týždeň často hľadieť na túto „Božiu katedru“, aby sme sa naučili pokornej láske, ktorá zachraňuje a dáva život, aby sme sa zriekli egoizmu, hľadania moci a slávy.