….Cítime sa unavení z každodennej jednotvárnosti života, z rutiny, z nudy, zo strachu o budúcnosť, z pocitu bezmocnosti. Už vlastne ani nevieme čo by mohlo pozdvihnúť tú našu „blbú náladu“, ktorá sa šíri ako mor a otravuje vzduch, ktorý dennodenne dýchame. Starší si šomrú: „hádam to už nejako dožijeme“. „Celý život sa driem – a čo z toho mám?“ – hundre stredná generácia. Mladí – pokiaľ nechcú podľahnúť apatii pred obrazovkou počítača či televízora, alebo sa neuspokoja s povrchnými a falošnými životobudičmi kedysi slávnej trojice sex-drogy-rokenrol – tak si neraz hovoria: „poďme kamsi preč z tejto krajiny, možno inde to bude inak a lepšie“.

Prečo? Aj preto, lebo zamestnanie a bývanie, tieto dva veľké životné otázniky, doliehajú ako nočná mora či ako balvany najmä na mladých ľudí, ktorí by si radi založili rodinu a ktorí sa pri svojom štarte do života cítia osamotení, nedostatočne podporovaní a nemienia sa uspokojiť s nejakými odrobinkami ľúbivých benefitov reklamne rozdeľovaných zo spoločnej kasy, keď vidia, že chýba účinná a komplexná spoločenská podpora mladej generácie.

Na kríži už nie je Kristus a pod ním nie je jeho Matka, čiže Ježiš a Mária. Viem, že hovoríme o bolestivej Matke pri päte kríža. Ja si však nemyslím, že bola bolestivá.

Keď dvaja robia to isté, nie je to to isté. Príslovie sa nevzťahuje len na činnosť dvoch ľudí, ale platí aj pre dianie v prírode alebo v spoločnosti.

je to už tak, že mucha vám na ocot nesadne, aj keby ste ho mali sto litrov. Ale kvapka medu a máte ju hneď. Aj ľudský duch je na tom podobne. Sme stvorení tak, že potrebujeme niečo milé počuť na našu adresu, inak zvädneme. Ježiš vždy zmýšľa pozitívne. Aj v dnešnom evanjeliu najprv chváli a každú vetu začína a opakuje niečo pekné. Ak si nezvykneme, že Boh v nás vidí dobro, nikdy sa nezbavíme nášho smútku. V Božích očiach sme úžasní. Nejde tu o ťahanie medových fúzov z neúprimnosti. Pravda je jednoduchá. Boh v nás vidí tú krásu, čo do nás vložil a každý deň nám to nezabudne pripomenúť v podobne krásnych a milých slov. A tie živia nášho ducha. Nikdy nebuďme skúpi na slová pochvaly, zachraňuje to životy.

Zdravému, silnému, tridsaťročnému mužovi, ktorý so svojou manželkou vychovával tri deti, lekári diagnostikovali rakovinu uzlín. Večer si sadol k manželke, chytil ju za ruky a prosil ju: „Prosím ťa, poďme sa pomodliť desiatok ruženca!“ modlili sa spolu „ktorý sa pre nás krvou potil“. Uvedomoval si: Ježišu, teraz sa ja potím strachom. Do môjho života vstupuje najťažšia prekážka: choroba, možno aj smrť. Držal ženu za ruky a modlil sa: Zdravas Mária, milosti plná....Keď dokončili, poprosil: „Ešte sa pomodlime ďalší“. Pokračovali: ktorý pre nás bičovaný bol, tŕním korunovaný bol, kríž niesol, ukrižovaný bol. Nazval by niekto tohto muža slabochom?

Keďže dobrý Boh, ktorý nás nekonečne miluje,
sa nám chce dať poznať, robí v našich
nechápavých srdciach rôzne zmeny.
Často bývajú bolestivé, no neskôr spoznáme,
aké sú dôležité.