...Mučeníci, mnohí svätci žili takto, „s vedomím, že sú služobníkmi“, uviedol Svätý Otec. Ježiš v evanjeliu pripája ďalšie upozornenie: „Viem, koho som si vyvolil“ a dodáva: „Viem, že jeden z vás ma zradí“. Preto pápež František v závere homílie všetkých vyzval, aby vo chvíli ticha nechali na sebe spočívať Pánov pohľad:

„Znamená to dovoliť, aby Ježišov pohľad do mňa vstúpil. Pocítime mnohé veci: lásku, alebo možno nepocítime nič..., budeme akoby zablokovaní alebo zacítime hanbu. Dovoľme však vždy, aby na nás spočinul Ježišov pohľad. Ten istý pohľad, s ktorým hľadel pri večeri, v ten večer, na svojich. Pane, ty poznáš a vieš všetko.“

Naša modlitba sa má stať kvasom, ktorá prekvasí celý náš život, všetko, čo prežívame, čo zamýšľame, aj čo robíme.

….Avšak každý z nás vie, že bez viery sa žiť nedá. Nemyslíme tu ešte na vieru nadprirodzenú. Aj náš prirodzený, bežný život potrebuje vieru. Celý náš život je v skutočnosti založený na viere. Veríme, šoférovi, ktorý nás vezie v autobuse, pilotovi, ktorému nastupujeme do lietadla, lekárovi, ktorý nás ide operovať, pošte, ktorej zveríme obálku s cenným obsahom, mostu cez rieku, po ktorom ideme prejsť a v množstvo iným vecí, ktoré sú súčasťou nášho života. A v toto všetko veríme nie preto, lebo sme naivní alebo primitívni, ale naopak preto, lebo sme normálni a zdraví. Ničomu neveriť a všetko si overovať nie je znakom rozumnosti, ale paranoje. Prirodzená viera je teda pre človeka zdravá a potrebná.

Keď Ježiš v evanjeliu minulej nedele hovorí, že „nebuďte neveriaci, ale veriaci“, nemyslí tu však na tento typ viery, lebo takáto viera apoštolom určite nechýbala. Ježiš tu má na mysli vieru nadprirodzenú, čo je už viera, ktorá stojí o celé poschodie vyššie než naša viera prirodzená. Je to viera, ktorá nášmu životu dáva úplne inú hodnotu a široký rozlet.

Dôvera je oáza v srdci, do ktorej neprenikne karavána rozumu.
Chalíl Džibrán

Niektorí si myslia: „Prečo krstiť dieťa, ktoré tomu nerozumie? Dúfajme, že keď vyrastie a nadobudne chápavosť, ono samo požiada o krst“.

Snímka z filmu Moses, réžia: Roger Young, 1995

Poukázať na nedostatky viery patrí k povolaniu kazateľov – najmä klerikov, ale aj laických teológov. Avšak k ich povolaniu nepatrí zostať iba pri „údržbe“ správnosti náuky viery, konštatuje i pápež František: „Existujú …náboženskí predstavitelia, ktorí sa pýtajú, prečo ich ľudia nechápu a nenasledujú napriek tomu, že ich návrhy sú logické a jasné. Pravdepodobne preto, lebo sa usadili v kráľovstve čistých myšlienok a zredukovali … vieru na rétoriku.“ (Evangelii gaudium 232; ďalej EG).
Myslím, že redukcia viery na rétoriku sa netýka konkrétne arcibiskupa Cyrila Vasiľa, predsa však jeho kázeň – Čím je človek bez viery vo vzkriesenie? – priam volá po hlbšom zamyslení: odkiaľ uvedený šokujúci paradox pochádza?
Prečo sa v Európe ovocie evanjelizácie vytráca?
Prečo v Európe počet kresťanov aj ich porozumenie obsahu vlastnej viery upadajú?
Ako a čím sa to dá napraviť?