Kto lepšie miluje, vie dlhšie mlčať. Kto miluje, mlčí. Kto mlčí, chápe. Kto chápe, slúži. Len mlčanie musí byť zhovievavé, ušľachtilé a aktívne.

Poznáte to: Všedné dni... Jeden za druhým... Úspechy... Neúspechy... Vo všednom živote. Ale aj v duchovnom. Raz sa darí, inokedy nie. Človek padá-hreší. Potom robí pokánie... Vstane, ale za nejaký čas padne znova...
Vyzerá to ako kolotoč. Ale... musí to byť „ako kolotoč“?...

Daj, aby zo mňa zostala len tá čiastočka, vďaka ktorej ťa môžem nazývať svojím všetkým.

Daj, aby zo mňa zostala len tá čiastočka, vďaka ktorej ťa môžem nazývať svojím všetkým.

„Keď Boh odpúšťa, jeho odpustenie je tak veľké, že je to akoby ‚zabudol‘. Pravý opak toho, čo robíme my klebetením: ‚Ale tento urobil toto, urobil tamto...‘ A o toľkých ľuďoch máme vytvorenú celú históriu: starovekú, stredovekú aj modernú, však? A nezabúdame. Prečo? Lebo nemáme milosrdné srdce. ‚Zaobchádzaj s nami podľa svojej miernosti‘, hovorí tento mladý Azariáš. ‚Podľa svojho veľkého milosrdenstva. Vysloboď nás.‘ Je to volanie po Božom milosrdenstve, aby nám dal odpustenie a záchranu a zabudol na naše hriechy.“

Dnešné čítanie z Evanjelia podľa sv. Matúša zase ponúka známu Petrovu otázku, ktorú položil Ježišovi: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší?“ (Mt 18,21-35). Ježiš mu odpovedá podobenstvom o dvoch dlžníkoch a kráľovi, ktorý sa rozhodol vyúčtovať so svojimi sluhami. Jeden z nich, ktorému vládca odpustí veľkú časť dlhu nie je schopný krátko na to preukázať rovnaké milosrdenstvo voči svojmu dlžníkovi, ktorý mu dlhuje nepatrnú čiastku. Pápež ďalej dodal:

Bože, volám k tebe za úsvitu, pomôž mi modliť sa
a zamerať svoje myšlienky na teba; sám to nedokážem.
Vo mne je tma, no u teba je svetlo;
som osamelý, no ty ma neopúšťaš;

Ježišu, koľko smútku je v hlbinách mnohých duší, ranených samotou, opustenosťou, nezáujmom, chorobou, smrťou drahej osoby!