Je chvályhodné, že pri pastoračných centrách i povedľa kostolov vyrastajú pekné športoviská. Mládež sa má kde vyšantiť, zašportovať si. Nemusí sa flákať po uliciach či vysedávať v krčmách. Na ihriskách sa nepoužívajú vulgárne slová, nepopíja sa alkohol a vylúčené sú aj cigarety. Všetko svedčí o tom, že správcovia športovísk majú obrovský záujem na zdraví mladých ľudí. Po vyšantení sa nasledujú "stretká", kde mladí medzi sebou komunikujú, riešia problémy, čerpajú aj z duchovnej studnice v prítomnosti kňazov. Veľmi veľa v tejo oblasti robia najmä saleziáni. Vychovávajú kvalitných animátorov a tí potom dohliadajú na dianie, tvoria program a pretože sú to takmer všetko mladí ľudia do 30 rokov, aj sa zapájajú do športových zápolení.

Acedia. Toto latinské slovo gréckeho pôvodu mnohým nič nehovorí. To ani nie je čudné – horšie však je, že ak prezradíme jeho význam po slovensky, tak ho mnohé ovečky aj tak nepochopia správne. O čom je teda reč?

Acedia znamená po grécky „zlá nálada“, pričom v latinčine toto slovo nadobudlo špecifický význam „zlej nálady z objatia Božou láskou“ – a teda istú formu náboženskej záhaľky a predovšetkým znechutenia. Lenivosť ako siedmy kardinálny hriech nie je lenivosťou, o ktorej som písal v iných článkoch – čiže nie je len všeobecnou záhaľkou, nechuťou k práci a podobne. Acedia je niečo oveľa závažnejšie. Je to znechutenosť zo samotnej Božej lásky, čerpajúc z nedôvery v Boha. Ide, ako vraví učenie Cirkvi, o určitú formu depresie zavinenú ochabnutím v askéze, poklesom bedlivosti a nedbanlivosťou srdca (porov. KKC 2733). Ide skutočne o duchovnú znechutenosť v pravom zmysle slova – acedia. Aj Pán potvrdzuje túto veľmi častú záhaľku a znechutenie. V Getsemanskej záhrade v krvopotnej úzkosti žiada apoštolov, aby bedlili a modlili sa, pričom sám uznáva a okusuje ťarchu psychosomatických pochodov ľudského tela: „Duch je síce ochotný, ale telo slabé.“ (Mt 26, 41)
-

Veľakrát som sa nad touto otázkou zamýšľal – vlastne ani nie zamýšľal, ale skôr ju vznášal Bohu ako výčitku. V čase tých náročnejších skúšok si aj ja niekedy poplačem, pričom plač som vždy považoval za výraz vrcholnej duševnej bolesti. Nebol pre mňa uvoľnením – skôr ma utlmoval a zhadzoval do malomyseľnosti. O to väčšmi som sa čudoval, prečo Boh neberie plač za istú formu modlitby, v ktorej svojimi slzami alebo svojím pohľadom a svojím utrpením prosím o pomoc. Bolo pre mňa ťažké pochopiť, keď mi jedna, v duchovnom živote skúsenejšia kamarátka prezradila, že Bohu nestačia naše slzy – že On chce vraj slovný príhovor. Vtedy sa otvorila cesta vnímať túto otázku v nadpise už nielen ako výčitku, ale ako problém vhodný na duchovné cvičenie a rozjímanie. A tak som sa nad tým hlbšie zamyslel. Skúsim Vám, drahí čitatelia, teraz ponúknuť výsledok môjho rozjímania a predstaviť tak situácie, kedy Bohu nestačia naše slzy a kedy naopak stačia. :-)
-

Drahí čitatelia, chcel by som sa s Vami podeliť v tomto krátkom článku s mojou zvláštnou skúsenosťou, ktorú neviem, či ste v tínedžerskom období zažili aj Vy. Už dopredu sa teším, keď mi napíšete, či ste niečo podobné okúsili. Jedná sa o skalopevné náboženské sebaurčenie, ktoré ma privádzalo niekedy až do trápnych situácií, kedy som v rámci kúsku intolerancie nevedel pochopiť, ako môže mať niekto iný náboženský alebo filozofický názor (svetonázor), než aký mám ja.
-

Všemohúci Bože, prečo vlastne v Teba verím? To som naozaj taký naivný? Prosím, odpovedz.

(Na konci článku ponúkam ZHRNUTIE.)
-

Debatovali raz filozof, prírodovedec, osvietenec a kresťan o tom, ktorého predstava Boha je lepšia.
-

Ľúto mi je ohavnosti a neprávosti,
čo srdce moje unáša do temnôt.
Hanba zaslúžilo zničí všetky milosti
a mne už zostáva iba plač a bôľ.
-
Zahanbenie a pokorenie tela svojho –
strach zo škrípania zubov rýchlo mocnie.
Ohavnosť veľká spustošenia srdca môjho
kričí z prachu hrozivých pekiel: „Och nie!“
-
Milosrdný a Spravodlivý Boží Svätý!
Netrestaj ovcu zblúdilú a márnotratnú.
Vezmi ju do svojho náručia ako predtým
a urob ju opäť prevzácnou láskou šťastnú.
-