Stretávali sme sa rok na náboženstve. Znovu sa mi potvrdilo to, čo tvrdím o Albánsku už niekoľko rokov - krajina extrémov. Občas to bolo viac krotenie divej zvery ako učenie náboženstva; občas sme sa triasli od zimy a občas z nás tiekol pot; občas rozprávali aj keď nebolo treba a občas by sa v nich krvi nedorezal. Rozlúčili sme sa. Nemám rád lúčenia, lebo sa vtedy patrí byť oficiálny, povedať múdre slovo... Ja som oficiálny nebol. Zobral som ich na výlet (žiaľ, nepodarilo sa mi všetkých naraz) a keď sme sa vracali, doprostred voľnej debaty som si ich posadil na skalu nad kostolíkom a povedal som zhruba toto:

Nie vždy je všetko jednoduché. Nie vždy ti všetci rozumejú. Nie vždy sa nájde niekto, kto by ťa vypočul. Nemusí ti dať múdru radu, stačí ak by ťa vypočul.

ponúkam úryvok z jedného chatu... pochopiteľne, podobnosť mien či osôb je čisto náhodná.

brat: dobrý večer :-)
sestra: práve som na teba myslela... že furt chodím na blog – a nič
brat: nestíham... musíš čítať staršie...
sestra: aj teraz som tam ešte kliknutá :) už ťa mám skoro celého prečítaného:)
brat: možno sa mi podarí teraz večer/v noci... keď už vylihujem...
sestra: už vylihuješ?
brat: už... dnes počas sv. omší som bojoval o každé slovo... tak som si poobede ľahol. som v perinke, pijem čajíky, papám cesnačik... :-D
sestra: až na ten cesnačik...
brat: no... priam idylické svätenie nedele :-)

Nazvime Ho dôverným priateľom...

Práve teraz prebieha v Kňazskom seminári sv. Cyrila a Metoda v Bratislave 5. ročník stretnutia mládeže Ktosi Ťa volá s cieľom spoznať Boží plán v živote.

Stretnutie organizuje arcidiecézny tím pre pastoráciu povolaní a aj keď je už dnešný program v plnom prúde, predsa je možnosť na ňom participovať...

V túto nedeľu som bol počas svätej omše na spovedi. Keďže v rámci prípravy na ňu som v predvečer nedele listoval trošku v mysli, čo všetko viem o sviatosti zmierenia, spomenul som si (vlastne nenáhodne) na moment tzv. dokonalej ľútosti a na jej moc. Zatúžil som nejak vyjadriť Bohu, že mi je ľúto mojich hriechov a chcel som pokročiť vo svojom duchovnom vývoji tým smerom, že tento raz bude moja ľútosť takzvane dokonalá.

Lenže nevedel som, ako si takúto ľútosť vzbudiť. Iste, v Katechizme aj na internete nájdeme všeličo, ale sú to najmä podmienky, čo musia byť splnené, aby ľútosť bola dokonalá. Ale postup? Nejaký spirituálny návod, ako na vec? Ako si ju vzbudiť konkrétne? To som nenašiel ani v anglicky písaných zdrojoch (hoci dnes po spovedi už áno – link uvádzam na konci článku).

Napriek tomu som si nejak spontánne vyvolal ľútosť a snažil sa postupne naplniť spomínané podmienky. Svoj názor a na sebe uplatnený spôsob, ako si vzbudiť dokonalú ľútosť, Vám, drahí čitatelia, dnes v tomto blogovom článku predkladám a vrúcne odporúčam. :-)
-

Je chvályhodné, že pri pastoračných centrách i povedľa kostolov vyrastajú pekné športoviská. Mládež sa má kde vyšantiť, zašportovať si. Nemusí sa flákať po uliciach či vysedávať v krčmách. Na ihriskách sa nepoužívajú vulgárne slová, nepopíja sa alkohol a vylúčené sú aj cigarety. Všetko svedčí o tom, že správcovia športovísk majú obrovský záujem na zdraví mladých ľudí. Po vyšantení sa nasledujú "stretká", kde mladí medzi sebou komunikujú, riešia problémy, čerpajú aj z duchovnej studnice v prítomnosti kňazov. Veľmi veľa v tejo oblasti robia najmä saleziáni. Vychovávajú kvalitných animátorov a tí potom dohliadajú na dianie, tvoria program a pretože sú to takmer všetko mladí ľudia do 30 rokov, aj sa zapájajú do športových zápolení.