Naplánovali sme si túru. Žiadna pohodová prechádzka, ale rovno výstup na najvyšší albánsky vrch na hranici s Macedónskom. Najvyšší štít siaha do 2751 m.n.m. a z albánskej strany naň nevedie žiadny značkovaný chodník (Za komunizmu to bolo nemysliteľné a práve preto, že je na hranici, územie bolo podľa dostupných prameňov zamínované. Po komunizme sa ešte turistický ruch nepozviechal), takže jediná možnosť bol google earth a spomienky z minuloročného pokusu, ktorý skončil po 500 metroch výstupu kvôli dažďu.

Keď Ježiš prišiel do synagógy v Kafarnaume, „žasli nad jeho učením, lebo ich učil ako ten, čo má moc.“ (Mk 1, 22).

Spomeniem si, kedy som ja naposledy žasol nad Ježišovým učením? Alebo nad samým Ježišom? Nemám svojho Boha tak „zaradeného“, nie som tak zabehnutý v koľajach svojej viery, že už ani neviem, čo to znamená zostať v úžase? A ak ma ničím neudivuje, nevyvádza z miery – stretol som sa s ním vôbec?

Svätá Terézia raz povedala: Naše želania sú súčasne aj našim trápením. Kto vie, či sa niekedy splnia.
Buď radšej zdržanlivý vo svojich prianiach, lebo čím vyššie staviaš svoje vzdušné zámky, tým väčšie bude tvoje sklamanie a hlbšia tvoja trpkosť. Radšej to nechaj!

Znedeľnievalo sa.
A z problémového zuba mi riadne opuchlo líce.
Čo robiť?
Vydrží to do pondelka?
A tu mi padol zrak na fľašu s nálepkou – Lurská voda 2009.
Čo tak skúsiť, či nepomôže.

Neviem, či som skvelým otcom. Ale určite viem, že mám skvelého otca. V prvom rade nebeského, potom toho telesného a jednoznačne aj duchovného. Neviem, či som skvelým dieťaťom, ale viem, aké mám deti... Pravdaže, tie duchovné. Je ich niekoľko a skoro všetko sú to duše zasvätené Bohu, niektoré staršie ako ja.

Videl som raz učiteľa, ktorý položil zlému študentovi ruky na plecia, pozrel sa mu do očí, zatriasol ním a povedal: „Tak sa už konečne spamätaj!“

Viera v Boha nie je problém, ktorý treba riešiť, ale dar, ktorý treba objaviť.

Mons. Vincent Nichols
predseda Biskupskej konferencie Anglicka a Walesu