Teóriu, že láska ako sa ju snažíme vidieť, nejestvuje a že ide len o chemické reakcie v našom organizme, že ide o volanie prírody, pud o čo najlepšie zachovanie rodu, o slepú vôľu k životu potvrdzuje mnoho vzťahov, pokiaľ ich vzťahmi možno nazvať. Odložme si spred očí ružové okuliare, buďme k sebe úprimní a posvieťme si na to, čo vlastne žijeme, kvôli čomu si myslíme, že žijeme.

V tráve si razil cestičku záhradný slimák. Prichádzal odvedľa – kde sa vypínala skalka ani hora. Prvé, čo mi napadlo, keď som ho uvidela, bolo, že bude dobrou neskorou večerou pre môjho Kleofáša, korytnačiaka, ktorý sa vyvaľuje celé leto vonku vo vani a slimáky a dážďovky priam zbožňuje.

„Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo! Lebo Pán nenechá bez trestu toho, kto bude brať jeho meno nadarmo.“ (porov. Ex 20,7)
-

Bol raz v jednej skromnej dedinke domček. V ňom žil domáci gazda, jeho psík a jeho mačka.

„Ja som Pán, tvoj Boh! Nebudeš mať iných bohov okrem mňa, ktorým by si sa klaňal!“ (porov. Ex 20,2-5)
-

Kde bolo, tam bolo, v jednej malebnej krajinke pod Tatrami žili dva hnedé medvede. Jeden bol väčší a skúsenejší, druhý bol malý, ale zato dôveryplný a radostný z toho, čo ponúka pôvabná príroda.

Čistota kresťanského myslenia sa zaskvie vo svojej nádhere, jednoduchosti a opravdivosti jedine vtedy, ak sa pohrúžime do evanjeliových rád a posolstiev, ktoré nám adresuje sám náš Pán Ježiš, Boží Syn. Akákoľvek iná „kresťanská mentalita“, ktorej sa v historických nálezoch toľko vyčítajú najrozličnejšie poklesky, chyby a hriechy, je falošná a opovrhnutiahodná. Je falošná preto, lebo nepramení z čnostných princípov kresťanského života v takej podobe, v akej nám ho odporúča Božie slovo (napr. porov. príkladnú Reč na vrchu – Mt 5,3-16). Ak si pomýlime pravú kresťanskú mentalitu s mentalitou zvrátenou a zneužívajúcou srdcervúce hlboké nepochopenia kresťanských tajomstiev, tak sa nikdy neprebrodíme cez tú pomyselnú bariéru, ktorá zatieňuje výhľad na oltár jednak božskej vznešenosti, a jednak svetla kvasu ľudského humanizmu. Práve tieto dva aspekty, božská vznešenosť a kvas ľudského humanizmu, sú tými žriedlami nádeje v nekončiacu sa plnosť ľudského života a tým pádom sú aj kvalitnými perpetuum mobile, ktoré poskytujú útechu a usmerňujú ľudské správanie a činy v zmysle svojho pravého svedomia tak, ako nám ho zapisuje do srdca sám Stvoriteľ.

Po jedle a nápoji v Šíle, vstala (Anna) a išla pred Pána.
...Ona sa v trpkosti svojej duše modlila k Pánovi a horko plakala...
Anna si totiž hovorila v srdci, iba pery sa jej pohybovali, ale jej hlas nebolo počuť, takže Héli ju pokladal za opitú.
Preto ju Héli oslovil: „Dokedy budeš opitá?“
...Anna mu odvetila: „Nie, môj pane! Som žena, ktorá má ťarchu na duši... len dušu som si vyliala pred Pánom.“
...Na to jej Héli povedal: „Choď v pokoji a Boh Izraela nech splní tvoju prosbu, ktorú mu predkladáš!“
...Žena potom išla svojou cestou, jedla a tvár už nemala zronenú.

Každá inštitúcia má vlastný kľúč prijímacieho konania.
Božie kráľovstvo, na rozdiel od všetkých ostatných, má pravidlá nemenné. Prijímacie konanie v ňom sa končí – ako to pri konkurzoch, ktoré vyhlasuje Boh, často býva – paradoxnými výsledkami.
Sú prijímaní slabí, aby zahanbili silných, tichí, aby zdedili zem, hladní, aby boli nasýtení, čistého srdca, aby uvideli, čo iní neuvidia, potupení a prenasledovaní, aby sa radovali a jasali.