...Otvorili sme Svätú bránu tu i vo všetkých katedrálach na svete. Aj tento jednoduchý znak je pozvaním k radosti. Začína obdobie veľkého odpustenia. Je to Jubileum milosrdenstva. Je to chvíľa znovuobjavenia Božej prítomnosti a jeho otcovskej nehy. Boh neobľubuje prejavy tvrdosti. On je Otec, je nežný. Všetko koná s otcovskou citlivosťou.

Sme aj my ako zástupy, ktoré sa pýtali Jána: «Čo máme robiť?» (Lk 3,10). Krstiteľova odpoveď nenecháva na seba čakať. Pozýva konať spravodlivo a hľadieť na potreby tých, čo sú v núdzi. To, čo Ján vyžaduje od svojich poslucháčov, je v každom prípade v zhode so Zákonom. Od nás sa však žiada radikálnejšie úsilie. Pred Svätou bránou, ktorou sme pozvaní prejsť, sa od nás žiada byť nástrojmi milosrdenstva, vo vedomí, že z tohto budeme súdení. Kto bol pokrstený, vie, že má väčší záväzok. Viera v Krista podnecuje nastúpiť na cestu, ktorá trvá po celý život – byť milosrdnými ako Otec. Radosť prejsť Bránou milosrdenstva sa spája s úsilím prijať a dosvedčovať lásku, ktorá ide ďalej za spravodlivosť a nepozná hraníc. A práve za túto nekonečnú lásku sme zodpovední, napriek našim rozporom...

Adventný čas je časom mnohorakého očakávania. Tento čas nie je napriek všetkému, ako sme si zvykli, len časom naháňania sa a sladkých pocitov.

...„Pocítiť silnú radosť z toho, že nás Ježiš opäť našiel, lebo ako Dobrý Pastier nás prišiel hľadať, lebo sme boli zblúdení“ (Homília na Prvé vešpery Nedele Božieho milosrdenstva, 11. apríla 2015): toto je cieľ, ktorý si Cirkev dáva v tomto Svätom roku. Takto si v sebe posilníme presvedčenie, že milosrdenstvo môže skutočne prispieť k budovaniu ľudskejšieho sveta. Obzvlášť v týchto našich časoch, keď je odpustenie iba zriedkavým hosťom v prostredí ľudského života, sa volanie po milosrdenstve stáva viac naliehavým, a to na každom mieste: v spoločnosti, v ustanovizniach, v práci i v rodine.

Isteže, niekto by mohol namietať: „Ale, Otče, nemala by Cirkev v tomto Roku robiť čosi viac? Je správne kontemplovať Božie milosrdenstvo, ale je tu toľko urgentných potrieb!“ Pravdaže, je toho veľa, čo treba robiť a ja ako prvý to neprestanem vždy pripomínať. Avšak treba si uvedomiť, že koreňom zabúdania na milosrdenstvo je vždy sebaláska. V tomto svete sa to prejavuje vo forme hľadania výlučne vlastných záujmov, pôžitkov a pôct spojených s túžbou hromadiť bohatstvo, zatiaľ čo v živote kresťanov sa to často premieta do pokrytectva a svetáckosti. Všetky tieto veci sú opakom milosrdenstva.

Pane, bdej s tými,
ktorí sú túto noc hore alebo plačú.
Ochraňuj svojich chorých.
Daj odpočinúť svojim unaveným.
Požehnaj svojich zomierajúcich.
Uteš svojich trpiacich.

Ôsmeho decembra, už len o niekoľko dní, sa začne mimoriadny Svätý rok milosrdenstva. Obrad začiatku tohto roku spočíva v otvorení tzv. Svätej brány na Bazilike sv. Petra v Ríme. Je to brána, ktorá je otvorená iba počas Svätého roka, a  majú ju viaceré chrámy. Otvorenie Svätej brány má svoju symboliku, v ktorej možno nájsť niekoľko paralel i s duchovným priateľstvom, ktorému sa venujeme v rámci našej pravidelnej rubriky. Aj ono je totiž istou bránou, ktorá vedie do svätyne duchovných hodnôt. 

Brána alebo dvere v každodennom živote majú niekoľko praktických funkcií, ktoré  všetci dobre poznáme. Oddeľuje vonkajší priestor od vnútorného. Vnútorný priestor chráni  a udržuje jeho osobitnú atmosféru. Skúsme si tieto aspekty všimnúť trochu bližšie.

Mať za matku nepoškvrnenú Máriu je obrovský dar! Matku, skvejúcu sa krásou, priezračnou v Božej láske. Myslím na dnešnú mládež, vyrastajúcu v prostredí presýtenom obrazmi, ktoré ponúkajú falošné vzory šťastia. Chlapci a dievčatá sú ohrozované stratou nádeje, lebo sa nezriedka stávajú sirotami pravej lásky, ktorá napĺňa život zmyslom a radosťou.