Nám však dnes nie je dovolené, aby sme obviňovali. Zradili by sme tým tajomstvo, ktoré slávime. Ježiš zomrel zvolajúc: «Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia» (Lk 23,34). Táto modlitba nebola jednoducho zašepkaná okrajom perí, ale vykríknutá, aby ju bolo dobre počuť. Dokonca, nie je ani modlitbou, je dôraznou žiadosťou, vyslovenou s autoritou, ktorá pochádza z toho, že je Synom: «Otče, odpusť im!». A pretože on sám povedal, že Otec vypočuje každú jeho modlitbu (Jn 11,42), treba nám veriť, že vypočul aj túto jeho poslednú modlitbu z kríža, a teda, Kristovým katom Boh odpustil (samozrejme, že nie bez toho, aby to najprv oľutovali) a sú s ním v raji, aby naveky svedčili o tom, kam až dokázala zájsť Božia láska .

Nevedomosť sa dala priznať výlučne vojakom. No Ježišova modlitba sa neobmedzuje iba na nich. Božská veľkosť jeho odpustenia spočíva v tom, že sa ponúka aj svojim najurputnejším nepriateľom. Práve voči nim uplatňuje ospravedlnenie nevedomosti. Aj keď konali ľstivo a zlomyseľne, v skutočnosti nevedeli, čo robili, nemali v úmysle pribiť na kríž človeka, ktorý bol naozaj Mesiáš a Boží Syn! Namiesto toho, aby obviňoval svojich protivníkov, alebo aby namiesto odpustenia žiadal od nebeského Otca pomstu, on ich obhajuje.  

„Jeho príklad a jeho svedectvo sú medzi nami stále živé. Drahí mladí, učte sa prežívať svoj život s jeho horlivosťou a nadšením. Drahí chorí, neste s radosťou kríž utrpenia, ako nás to on naučil.

V homílii pápež František hovoril o únave kňaza ako obetavého pastiera a o správnej regenerácii jeho síl. Táto je podľa jeho slov dielom samotného Krista, ktorý kňazovi bozkáva rany na nohách a umýva ich od špiny z cesty. Svätý Otec hovoril o troch druhoch kňazskej únavy: o „únave z ľudí“, „únave z nepriateľov“ a „únave zo seba samých“. „Iba láska dáva odpočinok. To, čo nemilujeme, unavuje nedobrým spôsobom,“ povedal pápež František. Vysvetlil, že „jeden z kľúčov ku kňazskej plodnosti spočíva v tom, ako odpočívame a ako pociťujeme, že sa Pán skláňa k našej únave.“

Aké nádherné bude, keď my všetci na konci nášho života, s našimi zlyhaniami, s našimi hriechmi a aj s našimi dobrými skutkami, s našou láskou k blížnemu, budeme môcť povedať Otcovi tak ako Ježiš: «

Kto lepšie miluje, vie dlhšie mlčať. Kto miluje, mlčí. Kto mlčí, chápe. Kto chápe, slúži. Len mlčanie musí byť zhovievavé, ušľachtilé a aktívne.

Je tu cesta, ktorá predstavuje opak Kristovej cesty: svetskosť. Svetskosť nám ponúka cestu márnej slávy, vystatovania sa, úspechu... To je tá druhá cesta. Zlý ju ponúkol aj Ježišovi, počas štyridsiatich dní v púšti. Ale Ježiš ju odmietol bez zaváhania. A s ním, s jeho milosťou, len s jeho pomocou môžeme aj my zvíťaziť nad týmto pokušením márnomyseľnosti, svetskosti, nie iba pri veľkých príležitostiach, ale v bežných okolnostiach života.   

V tomto nám pomáha a posilňuje nás príklad toľkých mužov a žien, ktorí sa v tichosti a skrytosti každodenne zriekajú seba samých, aby slúžili druhým: chorému príbuznému, osamelému starému človeku, postihnutej osobe, bezdomovcovi...