Špiritualita

Špiritualita a duchovný život.

Búrka v duši a Boh


Asi väčšina ľudí má svojich „démonov“. Mám nimi na mysli isté problémy, možno aj komplexy v tom jungovskom zmysle slova, taktiež vžité chyby a neresti generujúce ustavične sa opakujúce ťažkosti, ba produkujúce také situácie, ktoré sú skutočnou skúškou nášho postoja k Bohu a k celej „tej veci ohľadom našej spásy“. V takomto význame môžeme démonov klasifikovať jedným slovom ako kríž – asi každý máme nejaký svoj kríž.

Rovnako i ja mám svoj kríž, ktorý však nateraz netreba špecifikovať, pretože sa chcem vyjadriť na poli vzťahu osobitnej reakcie na môj kríž na jednej strane a Božej reality na druhej strane – na to poslúži len vyznanie, že jednoducho aj ja mám svojich démonov a bubákov, ktorí vytvárajú môj kríž. Nuž, a práve tento kríž, títo moji démoni, mi boli popudom k určitej náboženskej, priam až existenciálnej duchovnej kríze, ktorá bola v uplynulom mesiaci dosť divoká, takže ju môžem nazvať doslova búrkou v mojej duši. Blesky – ako vedľa na obrázku – prudko zasahovali celú moju osobu a celé srdce. Vzbúril som sa voči Bohu.

Keďže dnes ľutujem takúto reakciu na svoj kríž, chcel by som podať v nejakej forme svoju spirituálnu skúsenosť nadobudnutú počas obdobia búrky v mojej duši a možno sa podeliť o niekoľko formačných myšlienok, ktoré sú mi do ďalšieho duchovného života dobrým ponaučením.
-

Boh, ktorý má v teba dôveru

Cronin rozpráva v jednom svojom románe o slávnom profesorovi, ktorý po celý svoj dlhý život bol neveriaci. Keď sa však blížil ku koncu svojho života, niečo sa v ňom zlomilo.

Duch Svätý vanie, len u mňa je bezvetrie:-(

Vo vedomí aktuálnych klimatických zmien na Zemi a v súvislosti so zavŕšením veľkonočného obdobia turíčnou slávnosťou človeku mimovoľne prichádza na um otázka, ako je to s klimatickými zmenami v duchovnej oblasti. Môžeme hovoriť i dnes o tom mocnom prvokresťanskom vanutí Ducha, alebo skôr musíme s obavami poukazovať na akési zvláštne bezvetrie a skleníkový efekt, ktorý omračuje duchovný život človeka?

Som si vedomý, že zvolenou formuláciou otázky automaticky evokujem sebaobranný reflex poukazovaním na diela a ľudí, na ktorých je evidentne vidieť, že Duch Svätý vie skutočne dobre a účinne triafať a pôsobiť i v dnešnej dobe.

Aj Pánu Ježišovi pomohli niesť kríž


Tu prinútili istého Šimona z Cyrény, Alexandrovho a Rúfovho otca, ktorý sa tade vracal z poľa, aby mu niesol kríž.“ (Mk 15, 21)

Tento čin sa stal dobre známym, piatym zastavením Krížovej cesty.

My ako kresťania vieme, že sme vyzvaní niesť svoj kríž („Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden.Mt 10, 38; alebo „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma.Lk 9, 23) a tiež vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré (porov. Rim 8, 28). Vedomie týchto skutočností tvorí základ teológie kríža.

Mnohí z nás sa usilujeme niesť kríž sami. A často sa nám podlamujú kolená, a preto pod ťarchou padáme. Pamätajme, že každý jeden z nás žije svoju krížovú cestu. A každý z nás by teda mal mať svojho Šimona z Cyrény, ktorý by pomohol niesť náš kríž. Máte takého Šimona?
-

Reflexívny kútik: Úvaha o srdci


Srdce v biblickom zmysle znamená hĺbku osobnosti, v ktorej prebýva Boží zákon: „Toto bude zmluva, ktorú uzavriem s domom Izraela – hovorí Pán. Svoj zákon dám do ich vnútra a napíšem ho do ich srdca.“ (Jer 31, 33) Isteže nehovoríme o srdci ako o pumpe kardiovaskulárneho systému organizmu. Matka Cirkev nás však učí, že srdce v semitskom zmysle slova je akýmsi príbytkom, kde sa zdržiavame len my sami, kde takpovediac bývame, kam zostupujeme do skrytosti, ktorú vie odhaliť len Boh. Dokonca ide o skrytý stred našej osobnosti, nedostupný nášmu rozumu. Je to miesto, kde sa rozhodujeme pre Boha alebo proti Bohu, a to v najväčšej hĺbke našich psychických sklonov (porov. KKC 2563).
-

O lenivosti ako acédii alebo O duchovnom znechutení


Acedia. Toto latinské slovo gréckeho pôvodu mnohým nič nehovorí. To ani nie je čudné – horšie však je, že ak prezradíme jeho význam po slovensky, tak ho mnohé ovečky aj tak nepochopia správne. O čom je teda reč?

Acedia znamená po grécky „zlá nálada“, pričom v latinčine toto slovo nadobudlo špecifický význam „zlej nálady z objatia Božou láskou“ – a teda istú formu náboženskej záhaľky a predovšetkým znechutenia. Lenivosť ako siedmy kardinálny hriech nie je lenivosťou, o ktorej som písal v iných článkoch – čiže nie je len všeobecnou záhaľkou, nechuťou k práci a podobne. Acedia je niečo oveľa závažnejšie. Je to znechutenosť zo samotnej Božej lásky, čerpajúc z nedôvery v Boha. Ide, ako vraví učenie Cirkvi, o určitú formu depresie zavinenú ochabnutím v askéze, poklesom bedlivosti a nedbanlivosťou srdca (porov. KKC 2733). Ide skutočne o duchovnú znechutenosť v pravom zmysle slovaacedia. Aj Pán potvrdzuje túto veľmi častú záhaľku a znechutenie. V Getsemanskej záhrade v krvopotnej úzkosti žiada apoštolov, aby bedlili a modlili sa, pričom sám uznáva a okusuje ťarchu psychosomatických pochodov ľudského tela: „Duch je síce ochotný, ale telo slabé.“ (Mt 26, 41)
-

Sme naozaj my zlí, ak všetko zlo započalo Satanom?


V ostatnom čase som sa zamýšľal nad takouto otázkou dosť často. A veru, ak sú Satan a jeho démoni pôvodcami našich pokušení, do hĺbky ako anjeli ovplyvňujú naše srdcia a naše mysle, tak kde je tu priestor pre naše rozhodovanie? Ľudia, uvážte, sme tak veľmi, ale naozaj tak veľmi determinovaní fyziologicky, hormonálne, biochemicky, metabolicky, výchovou a životnými traumami a sklamaniami! Je kdesi v tejto spleti determinantov a limitujúcich faktorov priestor pre slobodu? Pre slobodné rozhodovanie?
-
Satan a jeho démoni všemožne bojujú proti ľudskej duši – snažia sa ju zlákať, oklamať, že Boh spôsobuje jej utrpenie, chcú dušu priviesť k malomyseľnosti a k tomu, aby si zúfala v beznádeji. Aby nedôverovala Bohu. Satanova nenávisť voči nám ľuďom je k smrti a k zúfalstvu nezmerná. My, kresťania, síce vieme, že Boh Satana už porazil (porov. Jn 16, 11), ale napriek tomu niektorí kresťania (napríklad ja) v sebe cítia, že Satan započal komplexnú devastáciu ich (nášho) života.

Ak Satan do hĺbky ovplyvňuje naše skutky, resp. ich sám predchádza intenzívnym pokušením, tak nepodlieha naša duša akejsi forme neslobody, ba až otroctvu hriechov v kontexte absencie slobodnej vôle? Mne sa akoby zdá, že za mnohé svoje zlé skutky ani nemôžem, pretože som tak charakterovo, temperamentom, mozgovou biochémiou a samozrejme silným klamaním Zlého neuveriteľne ovplyvňovaný, pričom hĺbka tohto vplyvu je skutočne principiálna a zásadná.

Sme naozaj zlí, alebo to všetko robí Satan, ktorý nás využíva len ako nástroj v boji proti Bohu?
-