Bolo raz jedno krásne orné pole a práve naň prišli žiť dvaja malí krtkovia.

Jeden krtko si povedal: „Ja som už vyzrel, môžem sa osamostatniť od otca a vykopať si vlastné tunely. Postavím si vlastný krtinček.“

Druhý krtko sa bojazlivo pozrel na svojho kamaráta a povedal si: „Ja sa ešte necítim taký zrelý. Budem dôverovať otcovi a budem stavať svoj krtinček podľa neho.“ Na to prvý krtko povedal: „Ha, aký si nesmelý a nemúdry! Pozri, aký som ja odvážny a sebavedomý, vyrovnaný a dôverujúci vo svoje vlastné schopnosti! Tak to má byť – už som vyzrel.“ Druhý krtko odpovedal: „Nuž, neviem, braček, neviem...“
-

Debatovali raz filozof, prírodovedec, osvietenec a kresťan o tom, ktorého predstava Boha je lepšia.
-

Bol človek, ktorého duša sa zatúžila porozprávať so Satanom. Keďže však ako kresťan vedel, že úroveň jeho intelektu je príliš malá na to, aby ho Satan neobalamutil a nezviedol na zlú cestu, tak vyslal svojho strážneho anjela a ten sa so Satanom stretol ako posol tejto zvedavej ľudskej duše.

„Zvelebený buď Pán nebies, Lucifer,“ pozdravil anjel, ktorého jas diabla oslepoval.

„Zvelebený buď knieža Zeme, služobník Boží!“ reagoval Satan. „Čo si odo mňa praje zvedavá ľudská duša?“

„Pýta sa, akú taktiku vyvinieš k tomu, aby si ho odvrátil od jeho cesty k Bohu skrze Krista.“
-

Ľúto mi je ohavnosti a neprávosti,
čo srdce moje unáša do temnôt.
Hanba zaslúžilo zničí všetky milosti
a mne už zostáva iba plač a bôľ.
-
Zahanbenie a pokorenie tela svojho –
strach zo škrípania zubov rýchlo mocnie.
Ohavnosť veľká spustošenia srdca môjho
kričí z prachu hrozivých pekiel: „Och nie!“
-
Milosrdný a Spravodlivý Boží Svätý!
Netrestaj ovcu zblúdilú a márnotratnú.
Vezmi ju do svojho náručia ako predtým
a urob ju opäť prevzácnou láskou šťastnú.
-

Nedávno sa skončilo vianočné obdobie, počas ktorého sme si pripomenuli jednu veľkú, ba priam obrovskú pravdu viery – Boh sa stal človekom. To ma priviedlo k zamysleniu nad tým čo to vlastne Boh podstúpil, keď sa stal jedným z nás.

Kráčam vedľa teba v tichu a prítmí poľnej cesty a rozmýšľam, čo mám na tebe tak rada. Veľké srdce, aktivitu, dobrú vôľu, silu a cit spolu... to, ako sa rozdávaš a nevieš byť iný. Alebo by si to vedel? A ak by si sa zmenil na nepoznanie, mala by som ťa rada rovnako? Milovala by som ťa potom vôbec?

Kedysi som si čítala každý deň čosi z Písma a napísala si k tomu nejaké tie svoje "múdrosti"; a pamätám si, ako sa to postupne zužovalo - ako som si už len vypisovala výroky, ktoré ma oslovili - a moje komentáre boli čoraz "tenšie"... akosi som utíchla. Tak teraz čítam jednu malú populárnu knižočku a nechávam ju hovoriť...