Debatovali raz filozof, prírodovedec, osvietenec a kresťan o tom, ktorého predstava Boha je lepšia.
-

Bol človek, ktorého duša sa zatúžila porozprávať so Satanom. Keďže však ako kresťan vedel, že úroveň jeho intelektu je príliš malá na to, aby ho Satan neobalamutil a nezviedol na zlú cestu, tak vyslal svojho strážneho anjela a ten sa so Satanom stretol ako posol tejto zvedavej ľudskej duše.

„Zvelebený buď Pán nebies, Lucifer,“ pozdravil anjel, ktorého jas diabla oslepoval.

„Zvelebený buď knieža Zeme, služobník Boží!“ reagoval Satan. „Čo si odo mňa praje zvedavá ľudská duša?“

„Pýta sa, akú taktiku vyvinieš k tomu, aby si ho odvrátil od jeho cesty k Bohu skrze Krista.“
-

Ľúto mi je ohavnosti a neprávosti,
čo srdce moje unáša do temnôt.
Hanba zaslúžilo zničí všetky milosti
a mne už zostáva iba plač a bôľ.
-
Zahanbenie a pokorenie tela svojho –
strach zo škrípania zubov rýchlo mocnie.
Ohavnosť veľká spustošenia srdca môjho
kričí z prachu hrozivých pekiel: „Och nie!“
-
Milosrdný a Spravodlivý Boží Svätý!
Netrestaj ovcu zblúdilú a márnotratnú.
Vezmi ju do svojho náručia ako predtým
a urob ju opäť prevzácnou láskou šťastnú.
-

Nedávno sa skončilo vianočné obdobie, počas ktorého sme si pripomenuli jednu veľkú, ba priam obrovskú pravdu viery – Boh sa stal človekom. To ma priviedlo k zamysleniu nad tým čo to vlastne Boh podstúpil, keď sa stal jedným z nás.

Kráčam vedľa teba v tichu a prítmí poľnej cesty a rozmýšľam, čo mám na tebe tak rada. Veľké srdce, aktivitu, dobrú vôľu, silu a cit spolu... to, ako sa rozdávaš a nevieš byť iný. Alebo by si to vedel? A ak by si sa zmenil na nepoznanie, mala by som ťa rada rovnako? Milovala by som ťa potom vôbec?

Kedysi som si čítala každý deň čosi z Písma a napísala si k tomu nejaké tie svoje "múdrosti"; a pamätám si, ako sa to postupne zužovalo - ako som si už len vypisovala výroky, ktoré ma oslovili - a moje komentáre boli čoraz "tenšie"... akosi som utíchla. Tak teraz čítam jednu malú populárnu knižočku a nechávam ju hovoriť...

Istý geniálny matematik, diplomat a filozof – jeden z posledných polyhistorov z 18. storočia – Gottfried W. Leibniz raz napísal, že fenomén náhody vyplýva priamo z našej neznalosti skutočných príčin toho, čo sa údajne malo stať takpovediac náhodne. To znamená, že náhoda vlastne nejestvuje – to len my nie vždy poznáme príčiny jednotlivých javov. Náhoda je veru ozrutánsky strašiak vo filozofickom myslení a má dokonca moc rozdeliť na dva tábory aj samotných kresťanov. Veríš v náhodu? „Verím, jestvuje aj náhoda, náhodne sa splietajú gény pri počatí, náhodne burácajú blesky pri búrke, náhodne okolo mňa prešiel akurát tento kňaz.“ Neveríš v náhodu? „Neverím, všetko má svoje odôvodnenie a skrytý zmysel!“

Pozorujem, že kresťan má silnú tendenciu neveriť v náhodu. Vidí za udalosťami a situáciami, do ktorých ho život dennodenne privádza, riadenie vyššou silou. Cíti niečo, čo by sme mohli nazvať „starostlivosť Božej prozretelnosti“.

Avšak naopak neveriaci alebo ateista náhodnosť obhajuje, ba stáva sa jeho čelným argumentom. „Všetko sa dá vysvetliť inak, než ako zásah Boha!“ vraví. „Na to máme predsa vedu!“

Chceš pociťovať Boha vo svojom živote? Chceš vnímať Jeho pôsobenie? Áno? Nuž, budeš musieť uspôsobiť svoju myseľ „Jeho prístupu“ voči nám ľuďom – ale neboj, nie je to ťažké. :-)