Občas sa nám kresťanom dostáva výčitka zo strany “málo veriacich” alebo neveriacich, že sa voláme kresťanmi a napriek tomu sa podľa toho nesprávame. Rozhodol som sa k tejto otázke vyjadriť zopár myšlienok.

Niektorí kresťania katolíci cítia vo svojom srdci sympatie k iným, ako riadnemu spôsobu znovunadobudnutia Božej milosti. Ten riadny je reprezentovaný sviatosťou zmierenia, pričom niektorí z nás už neraz v živote zatúžili niektoré okamihy hanby pred Kristovým tlmočníkom vynechať, zabudnúť, zrušiť. Dokonca viacerí sympatizujú s protestantskou spiritualitou, ktorá verí, že človek sa môže aj riadnym spôsobom zmieriť s Bohom bez sprostredkovateľa, bez zástupcu Cirkvi Pána Ježiša. Týchto kresťanov katolíkov to až môže pohltiť natoľko, že si začnú myslieť, že k odpusteniu potrebujú nejaké skutky, na čo ich protestantská teológia upozorní, že si to protirečí s evanjeliom Svätého písma. Skúsme sa však na okamih pozrieť na túto otázku bližšie – je pravdou, že k odpusteniu sú potrebné skutky? Je sviatosť spovede skutok, skutok Zákona, ktorý treba vyplniť, aby sa dal priestor Božej milosti? Ide potom vôbec o milosť zdarma, ako nám to proklamuje sv. apoštol Pavol v Písmach?

Táto otázka sa znovu a znovu stáva aktuálnou, hoci je vlastne už mnohorako zodpovedaná. Dnes mi napadla v súvislosti s poslednými posolstvami zo zjavení Pána v Írsku, kedy Pán Ježiš rozprával o potrebe očistenia sveta. Toto očistenie v kontexte celkového obsahu súčasných svetových udalostí je čo do podstaty vecou

1.) dopustenia utrpenia na ľudstvo z rúk Božích nepriateľov,

2.) zoslania utrpenia na Božích nepriateľov v záujme ich obrátiť.

Prečo však vlastne musíme trpieť? Z Písem dokážeme čítať, že nám, veriacim v Pána Ježiša, vždy všetko slúži na dobré, ale vedeli by sme toto dobro z utrpenia nejako konkretizovať?

Žena, trpiaca 12 rokov na krvotok – v čom ma oslovila? Žena na prvý pohľad chorá, nepríťažlivá, ale má niečo, po čom môže každý z nás túžiť a o čo sa máme dennodenne snažiť – o vieru a dôveru.

Článok, ktorý bol pôvodne uverejnený na blogu katkryptolog, predkladáme s láskavým dovolením jeho prekladateľa a redaktora Jozef Krajčoviča.

Článok je príspevkom k skúmaniu a spoznávaniu tak, ako sme o tom písali v článku Cez spoznávanie k hľadaniu riešení....

...alebo oprášme fides quaerens intellectum.

Posledné roky - a súčasné udalosti v Cirkvi na Slovensku nie sú výnimkou - s obavou sledujem polarizáciu v spoločenstve Katolíckej cirkvi smerom k dvom protipólom - extrémnemu liberalizmu a tuhému konzervatizmu, resp. tradicionalizmu.

Niekedy dávno som nedbal na prežehnanie ako na niečo skutočne podstatné. Dokonca som si myslel, že modlitba by mala začínať stíšením sa a uvedomením si Božej prítomnosti, a to bez prežehnania. A prežehnať sa pred nejakou činnosťou, učením alebo jedlom? Na to som už vôbec nemyslel.

V tomto semestri však nahliadame na dogmatike v škole na Boha, skúmajúc Jeho trojičnú podstatu. Už sme na konci semestra a okrem veľkého bohatstva reflexií si odnášam do života akýsi pokrok v mojej spiritualite v podobe akceptácie významu prežehnania. Isté základné myšlienky, aký význam má pre nás, kresťanov, prežehnanie a viera v Najsvätejšiu Trojicu, Vám zhŕňam, drahí čitatelia, v tomto, na konkrétny duchovný život orientovanom blogovom článku.