Drahí priatelia, toto je vaše poslanie: prinášať evanjelium všetkým, aby všetci zakúsili Kristovu radosť a aby táto radosť prišla do každého mesta. Čo môže byť krásnejšie?

...Zoči-voči chorobe aj v rodine nastávajú ťažkosti, z dôvodu ľudskej slabosti. No čas choroby vo všeobecnosti privádza k zosilneniu rodinných spojív. Myslím na to, ako veľmi je dôležité vychovávať deti odmalička k spolupatričnosti v čase choroby. Taká výchova, ktorá ukracuje o citlivosť pre ľudskú chorobu, zatvrdzuje srdce. A stáva sa, že mladí ľudia sú «znecitlivení» pred chorobou druhých, neschopní konfrontovať sa s utrpením a prežiť túto hraničnú skúsenosť. Koľkokrát vidíme, všetci sme to zažili, že do práce príde muž, žena s unavenou tvárou, so spustenými plecami... a pýtame sa ich: «Čo sa deje?» Odpovedia nám: «Spal som iba zo dve hodiny, pretože doma sa striedame, aby sme boli pri synčekovi, dcérke, pri chorom, pri starom otcovi, pri starej mame...» A deň pokračuje prácou. Nuž, toto sú hrdinské veci, sú hrdinstvom rodiny! Toto skryté hrdinstvo sa prejavuje, keď je niekto chorý, otec, mama, syn, dcéra... A deje sa to nežne a s odvahou.

Levovi XIII. raz oznámili, že stretnutia s ním sa domáha takmer storočný starec.

Občerstvujúci pokrm, ktorý sa ponúkal unavenému Eliášovi na štyridsaťdennú cestu k hore Horeb ( porov. 1 Král 19,5-8), je predobrazom. Pravým pokrmom na cestu pre nás nie je niečo, ale Niekto.

...A potom to ďalšie slovo: čo znamená dnes pre nás „cítiť sa bezcennými“, čiže rozriediť našu kresťanskú dôstojnosť? Znamená to nechať sa naštrbiť modloslužbami našich čias: vonkajší imidž, konzum, stavanie vlastného «ja» do stredu všetkého; ale tiež predbiehanie sa navzájom, arogancia ako postoj ktorý vyhráva, nikdy nemusieť priznať vlastné pochybenie alebo vlastnú núdzu. Toto všetko nás oberá o vedomie vlastnej hodnoty, robí nás to kresťanmi priemernými, vlažnými, mdlými, pohanskými.