Svätý Pavol patril k členom starého Izraela, a preto neprijal zjavenie nového Izraela, nového Božieho ľudu. Začal Cirkev prenasledovať. Pavol sa rozhodol ísť do Damašku, aby tam prenasledoval Cirkev.

Tieto dva príbehy – uzdravenie a vzkriesenie – majú jediný stredobod: vieru. Odkaz je jasný, a dá sa zhrnúť do jednej otázky: Veríme, že Ježiš nás môže uzdraviť a môže nás prebudiť zo smrti? Celé Evanjelium je napísané vo svetle tejto viery: Ježiš je vzkriesený, zvíťazil nad smrťou, a skrze toto víťazstvo aj my vstaneme z mŕtvych. Táto viera, ktorá bola pre prvých kresťanov bola istotou, sa môže zahmliť a stať sa neistou, až do tej miery, že si niektorí pletú vzkriesenie s reinkarnáciou. Ale Božie slovo tejto nedele nás pozýva žiť v istote vzkriesenia: Ježiš je Pán, Ježiš má moc nad zlom a smrťou, a chce nás priviesť do Otcovho domu, kde kraľuje život. A tam sa stretneme všetci, všetci, čo sme tu dnes na tomto námestí, stretneme sa v Otcovom dome, v živote, ktorý nám Ježiš dá. Kristovo vzkriesenie účinkuje v dejinách ako princíp obnovy a nádeje. Ktokoľvek, kto je malomyseľný a unavený až na smrť, ak sa zverí Ježišovi a jeho láske, môže nanovo žiť. Aj začať nový život; zmeniť svoj život je určitým spôsobom vzkriesenia, zmŕtvychvstania. Viera je sila života, dáva plnosť našej ľudskosti; a kto verí v Krista, musí byť poznateľný tým, že podporuje život v každej situácii, aby dal všetkým pocítiť, osobitne tým najslabším, Božiu lásku, ktorá oslobodzuje a zachraňuje. ..

„Ja som za teba prosil, aby tvoja viera nezanikla“ (Lk 22,32) Ježišova modlitba je hranicou, položenou moci zla. Ježišova modlitba chráni cirkev.

...„Nedá sa vytvárať spoločenstvo bez blízkosti. Nedá sa budovať pokoj bez blízkosti. Nedá sa konať dobro bez priblíženia sa. Ježiš mu mohol povedať skrátka: „Buď uzdravený!“ Avšak nie – priblížil sa k nemu a dotkol sa ho. Ešte viac! Vo chvíli, keď sa Ježiš dotkol nečistého, sám sa stal nečistým. A toto je Ježišovo tajomstvo: berie na seba našu špinu, naše nečistoty. Pavol dobre hovorí: Aj napriek svojej rovnosti s Bohom nelipol nástojčivo na svojom božstve, ale zriekol sa seba samého. A Pavol ide ďalej: Urobil sa hriechom. Ježiš sa urobil hriechom. Ježiš sám seba vylúčil, vzal na seba nečistotu, aby sa k nám priblížil.“

Evanjeliový úryvok uvádza aj pozvanie, ktoré Ježiš vyslovuje uzdravenému malomocnému: «Daj si pozor a nikomu o tom nehovor, ale choď, ukáž sa kňazovi a prines obetný dar, ako predpísal Mojžiš im na svedectvo.» Ako zdôraznil pápež, hovorí to preto, lebo pre Ježiša je okrem blízkosti nevyhnutné aj začlenenie:

Keď k sebe Ježiš pozval Jána a Ondreja, „ išli teda, videli, kde býva a v ten deň zostali u neho“ (Jn 1,39). No čuduj sa svete, keby tam nezostali!

...Dobre vieme, že v dejinách žiadnej z rodín nechýbajú momenty, v ktorých je intimita najdrahších citov urážaná správaním sa jej členov. Slová a skutky - aj zanedbanie konania dobra! -, ktoré namiesto toho, aby vyjadrili lásku, spreneverujú sa jej, či ešte horšie, zabíjajú ju. Keď sa tieto rany, ktoré sú ešte schopné uzdravenia, prehliadajú, zhoršujú sa: premieňajú sa na aroganciu, nevraživosť, pohŕdanie. A v takom štádiu sa môžu stať hlbokými tržnými ranami, ktoré rozdelia manžela a manželku a vedú k vyhľadávaniu pochopenia, podpory a potechy všade inde. Často však tieto «podpory» nemyslia na dobro rodiny! Vyprázdnenie manželskej lásky vnáša trpkosť do vzťahov. A často sa rozpad vzťahu «zosypáva» na deti.

Deti. Chcel by sa trochu zastaviť pri tomto bode. Napriek našej zdanlivo vyspelej citlivosti a všetkým našim vycibreným psychologickým analýzam, sa pýtam, či sme sa nestali znecitlivenými aj voči ranám detskej duše. Čím väčšia je snaha o vynáhradu prostredníctvom darčekov a dobrôt, tým viac sa stráca cit pre najbolestnejšie a najhlbšie zranenia duše. Veľa hovoríme o poruchách správania, o psychickom zdraví, o blahu dieťaťa, o pocitoch úzkosti rodičov i detí... No vieme ešte, čo je to rana na duši? Pociťujeme ťarchu tej hory, ktorá gniavi dušu dieťaťa v rodinách, v ktorých je zlé zaobchádzanie a ubližovanie, až po rozbitie puta manželskej vernosti? Akú váhu má v našich rozhodnutiach – a v pomýlených rozhodnutiach, napríklad – akú váhu má duša detí? Keď dospelí stratia hlavu, keď každý myslí iba na seba samého, keď si otec a mama ubližujú, duša dieťaťa veľmi trpí, zakúša pocit zúfalstva. A tieto zranenia poznačujú na celý život. 

...Dobre vieme, že v dejinách žiadnej z rodín nechýbajú momenty, v ktorých je intimita najdrahších citov urážaná správaním sa jej členov. Slová a skutky - aj zanedbanie konania dobra! -, ktoré namiesto toho, aby vyjadrili lásku, spreneverujú sa jej, či ešte horšie, zabíjajú ju. Keď sa tieto rany, ktoré sú ešte schopné uzdravenia, prehliadajú, zhoršujú sa: premieňajú sa na aroganciu, nevraživosť, pohŕdanie. A v takom štádiu sa môžu stať hlbokými tržnými ranami, ktoré rozdelia manžela a manželku a vedú k vyhľadávaniu pochopenia, podpory a potechy všade inde. Často však tieto «podpory» nemyslia na dobro rodiny! Vyprázdnenie manželskej lásky vnáša trpkosť do vzťahov. A často sa rozpad vzťahu «zosypáva» na deti.

Deti. Chcel by sa trochu zastaviť pri tomto bode. Napriek našej zdanlivo vyspelej citlivosti a všetkým našim vycibreným psychologickým analýzam, sa pýtam, či sme sa nestali znecitlivenými aj voči ranám detskej duše. Čím väčšia je snaha o vynáhradu prostredníctvom darčekov a dobrôt, tým viac sa stráca cit pre najbolestnejšie a najhlbšie zranenia duše. Veľa hovoríme o poruchách správania, o psychickom zdraví, o blahu dieťaťa, o pocitoch úzkosti rodičov i detí... No vieme ešte, čo je to rana na duši? Pociťujeme ťarchu tej hory, ktorá gniavi dušu dieťaťa v rodinách, v ktorých je zlé zaobchádzanie a ubližovanie, až po rozbitie puta manželskej vernosti? Akú váhu má v našich rozhodnutiach – a v pomýlených rozhodnutiach, napríklad – akú váhu má duša detí? Keď dospelí stratia hlavu, keď každý myslí iba na seba samého, keď si otec a mama ubližujú, duša dieťaťa veľmi trpí, zakúša pocit zúfalstva. A tieto zranenia poznačujú na celý život.