Jedným z najčastejších symbolov pre vyjadrenie Božej sily a stálosti je pojem skala. „Boh je moja skala. kto iný je našou skalou, než náš Boh?“

„Najlepšie z vín je v nádeji, dostaví sa pre každého človeku, ktorý má odvahu milovať. A v rodine musíme mať odvahu milovať, musíme mať odvahu milovať! A to lepšie víno prichádza, aj keby všetky ukazovatele a štatistiky hovorili opačne. To lepšie víno sa dostane k tým, ktorým sa dnes všetko pred očami rúca. Šepkajte si to, kým tomu neuveríte: lepšie víno má prísť, šepkajte si, každý z vás vo svojom srdci: „Lepšie víno prichádza!“ A pošepnite to tým, čo si zúfajú a tým, ktorým chýba láska. Majte trpezlivosť, majte nádej, robte ako Mária: proste! Konajte! Otvor svoje srdce! Pretože lepšie víno prichádza. Boh vždy prichádza na periférie tých, ktorí sa ocitli bez vína, ktorí sa napájajú iba smútkom; Ježiš veľmi túži po tom, aby štedro nalial toho najlepšieho vína tým, ktorí majú z toho či onoho dôvodu dojem, že sa im rozbili všetky džbány.“

...Milí priatelia, dni, ktoré máme pred sebou, začínam s očakávaním a nádejou. V Ekvádore leží bod, ktorý je najbližšie k vesmírnemu priestoru: je ním vrch Chimborazo, kvôli tomu nazývaný aj miesto „najbližšie k Slnku“, Mesiacu a hviezdam. My, kresťania, prirovnávame Ježiša Krista k Slnku a Mesiac k Cirkvi. Mesiac nemá vlastné svetlo, a keď sa pred Slnkom ukryje, stáva sa temným a nevydáva svedectvo. Nech sa nám všetkým v týchto dňoch stane zjavnejšou blízkosť slnka «Vychádzajúceho z výsosti» (porov. Lk 1,78) a  nech sa my sami staneme odbleskom jeho svetla a jeho lásky.

Najdokonalejšie nie je správanie, ktoré zodpovedá našej predstave o dokonalosti – bezchybné, neomylné, bezkonfliktné – ale správanie, ktoré je najväčšmi poznamenané nezištnou láskou k Bohu a najmenej

Pevná a istá viera vždy viac stráca, ak kňazi a katechéti nevyžarujú istotu, ak tolerujú čoraz viac všetko zasahujúci laxizmus, namiesto toho, aby pripomínali pravdy o hriechu, súde a pekle, a deťom,

Počas uplynulého víkendu som mal možnosť navštívíť Turín. Hlavným cieľom bola návšteva Dómu, v ktorom bolo opäť vystavené Turínske plátno. Mal som možnosť vidieť ho už tretí krát. Ani tentoraz organizátori neponechali nič na náhode a spôsob, akým bola celá udalosť menežovaná, si zaslúži obdiv. Bez zbytočného čakania vďaka včasnej registrácii tak mohli pútnici prežiť hlboký duchovný zážitok. Veľkou mierou tomu napomáhali i dobrovoľníci. Väčšinou si pod dobrovoľníkmi predstavíme možno mladých ľudí. V Turíne však pri výstave pomáhali dobrovoľníci všetkých vekových kategórií. S úsmevom, pokojom, ochotní pomôcť i poradiť. Zaiste i to napomáhalo silnej duchovnej atmosfére. Bez strkaníc a nervozity ste sa tak ocitli bezprostredne pred dosiaľ nevysvetliteľným úkazom, ktorý ukrýva toto starobylé plátno. Celkovo bola táto udalosť pre mňa vo viacerých smeroch inšpiráciou. Na druhý deň som mal možnosť koncelebrovať s pomocným biskupom diecézy Guidom Fiandinom svätú omšu v bazilike Panny Márie Consolata. Bol akurát sviatok a hoci tradičnú procesiu so sochou Panny Márie museli kvôli návšteve Svätého Otca o jeden deň posunúť, chrám sa pravidelne každú hodinu a pol zapĺňal množstvom Turínčanov. Biskup Fiandino vo svojej kázni poukázal na skutočnosť, že Panna Mária nie je len tá, ktorá potešuje a posilňuje, ako to väčšinou vnímame, ale i tá, ktorá bola potešovaná. I ona prežila veľkú bolesť vo svojom živote a práve preto bolo potrebné, aby sa jej dostalo útechy. Biskup spomínal príklad mladej rodiny, ktorej zomrelo dieťa. „Všetky slová sa mi javili ako slabé. Ľudskými slovami som ich nevedel utešiť. A tak som ich jednoducho objal. V objatí sme plakali a hľadali silu. Bola to útecha srdca“- povedal biskup. A to je schopný ponúknuť ten, kto žije s Bohom. Inak by sme podľa biskupa neboli schopní takejto silnej spoluúčasti, ktorá spolu s časom a Božou milosťou uzdravujú aj takéto hlboké rany.

Zázraky nie sú porušením zákonov prírody. Boh a vesmír nestoja na opačnej strane.